Livin
Blues 2011
Devätnásty ročník festivalu Livin blues
symbolicky pripadol práve na 19.3.2011. Marec je mesiacom, kedy
sa do Domu kultúry Lúky zliezajú
fanúšikovia bluesu na každoročnú
výnimočnú omšu. Tento rok sa mi zdalo, že ich bolo
viac ako po roky minulé a bolo to snáď
spôsobené aj masívnejšou reklamou v
rádiách, lokálnej televízii a v
printových médiach. Svoje urobili aj vkusné
plagáty, rozvešané snáď po celom meste.
Program podujatia sľuboval sedem kapiel na hlavnej scéne a tri
formácie na malej sále. Vzhľadom k tomu, že som na
malej sále účinkoval, moje postrehy sa budú
týkať len protagonistov na hlavnej scéne. Z programu
vypadla kvôli chorobe Petra Bornerová so svojim bandom,
ale aj napriek tomu si bolo z čoho vyberať. Program rozbiehal
Grapefruit Death, čo je pomerne nevďačná úloha, nakoľko
začiatok bol o 16,30 hod., ale čuduj sa svete, sála bola celkom
slušne zaplnená. Iste aj zásluhou frontmana Laca
Gomboša, ktorý vyzval svojich priateľov na
nepremeškanie ich produkcie. O to ľahšiu pozíciu
mali mladíci z kapely Bluesraiders, objav roka 2010,
ktorí sú vyhratejší každým koncertom
a vzhľadom k tomu, že vyzerajú na súdržnú partiu,
je predpoklad dlhodobej perspektívy. Na pódiu to
jednoznačne potvrdili. Dlhšiu dobu som nevidel a nepočul nič o
Jurajovi Haruštiakovi a jeho Bande. Juraj je aj napriek svojej
mladosti už skúsený bluesový matador a na
festivale sa predstavil inovovaným programom. Už príchod
kapely na scénu bol netradičný a zaujímavo
postavený repertoár zaujal publikum. Prvým
zahraničným hosťom festivalu bola sľubovaná Aka Kava s
domácim Erichom „Bobošom“ Procházkom.
Pod Aka Kavou sa vykľula Andrea Peeters Karovičová, inak
rodáčka z Bratislavy, ktorá od roku 1991 žije v
Holandsku. Na Livin bluese sa toho roku predstavila už po
štvrtý raz, naposledy to bolo v roku 2002. Všetci
fanúšikovia bluesu vedia o koho ide, no a ak v tandeme s
Bobošom, potom už nie je čo riešiť. Po dlhšej
prestávke a povinnom zvučení na pódium
prišla snáď najdlhšie pôsobiaca
bluesová kapela na Slovensku, teda Bluesweiser. Čo muzikant, to
záruka kvality a synonymom dobre naolejovanej mašiny.
Publikum ostalo zaskočené príchodom krásnej
dcéry Dokyho Doležala, aby si s tatkom strihla na pódiu
saxofónové prekáračky. Bohužiaľ, celé
vystúpenie kapely som nestihol, nakoľko som mal povinnosti na
sále malej. Vrcholom večera mala byť avizovaná
rodáčka z Chicaga Karen Carroll so svojou skupinou Mississippi
Grave Diggers. Afroameričanka žije v Budapešti a tak prirodzene,
jej doprovodnou kapelou sú väčšinou maďarskí
hudobníci. Pri dámach sa nezvykne hovoriť o veku, ba ani
o váhe a tak tento detail taktne obídem,
poznamenám iba, že keď sedela pri produkcii na stoličke,
pôsobila majestátne a nad tým všetkým
sa vznášal jej nezameniteľný hlas, spolu s
doprovodnou gitarou. Ak k tomu prirátame harmoniku, husle a
celkový dojem z kapely, niet sa čo čudovať, že
nadržané obecenstvo si vyžiadalo dva prídavky. Orgazmus
bol zavŕšený, devätnásty ročník
skvelý a ako povedal moderátor podujatia Bonzo
Radványi, nič nám nebráni tešiť sa na
budúci rok na omšu jubilejnú. Aby som si prihrial
tiež svoju polievočku, tak na festivale bola aj výstava mojich
fotografií z bluesového života minulých
období a výstava hudobných karikatúr
Mariána Bachratého.
Pavel Sojka, tajomník SBS
Malá
sála
Keďže som tohto roku nehral, tak okrem výčapu a hlavného
pódia som mohol voľne blúdiť aj zvyškom
kulturáku, takže som sa dostal aj do sály malej.
Tá síce nepraskala vo švíkoch, no okrem
priateľov a rodinných príslušníkov si tam
našli cestu aj ďalší diváci, ktorí
to vôbec nemuseli ľutovať. Pre mladých bol na úvod
určený dokument z festivalu Rača blues 1989, aby videli, ako
blues začínal u nás fungovať. Aj pamätníci si
mohli dopriať trochu sentimentu. Živý hudobný program bol
v réžii Pavla Sojku a zoskupenia S.R.O. Sojkove
surrealistické texty sú už povestné a ako vždy,
pridal niečo aj od legendy slovenského undergroundu Gusta
Dobrovodského. Ako úplnú novinku zaradil do
repertoáru aj skladbu Blues od sv.Alžbety, ktorú
otextoval Vlado Chren nedlho pred svojim skonom. Paľa Sojku po
sólovom odspievaní troch pesničiek doplnili
ďalší spoluhráči – na harmonike ho
doprevádzal talentovaný Romy Horváth a v troch
pesničkách dal priestor veľmi príjemnému hlasu
Ulriky Liteckej – Švedovej. Potom nastúpili
S.R.O. v klasickej zostave : Paťo Kuzma – klávesy,
„Morová rana“ Vincze – bicie a
„Doktor“ Doležal – saxofóny. Predviedli
atmosférický jazzík. No a keď „Doktor“
odišiel posilniť monumentálnu zostavu Turtevovho
Bluesweiseru na hlavnú scénu, na pódium malej
scény opäť vpochodoval Paľo Sojka, aby spolu s S.R.O.
rozohrali poslednú časť programu, tentoraz ako Sojka a
Jašter bez Doktora band. Paľo Sojka sa predstavil bez gitary,
len ako sólový spevák a hrali sa jeho pesničky
dokonale prearanžované Paťom Kuzmom do jazz-bluesovej podoby.
Vzhľadom na konkurenciu Bluesweiseru zostali v sále len
spriaznené duše, ktorým sa nový Sojkov
program páčil.
Ján Jäger
P.S. Vážna kritika na záver. Bluesmani, zdá sa, si
vôbec nezobrali k srdcu prejav s.Ždanova na XX.zjazde KSSZ, kde
nekompromisne odsúdil rodinkárstvo ako jav, ktorý
nám bráni naplno rozvinúť schopnosti
pracujúcich pri budovaní mieru. Tu už nemôžeme
mlčať. Tak napríklad v orchestri „Juraj Haruštiak a
Banda“ je spevákom a riaditeľom orchestra Juraj
Haruštiak, ktorý je synom bývalého
tajomníka SBS. „Doktor“ Doležal, ktorý je
členom estrádno-agitačnej úderky
„Bluesweiser“ a ktorému sa asi máli hra na
dvoch saxofónoch naraz, si na pódium priviedol
dcéru Moniku s ďalším saxofónom. No
úplný vrchol buržoáznej dekadencie a nepochopenia
pokrokových zásad socialistického umenia
predviedol prezident SBS, ktorý do estrádneho
súboru „Bluesraiders“ nielenže nasadil dve svoje
deti Jána a Ulriku, ale za bicie posadil dokonca svojho
krstného syna Petra Bianchiho. Tak takto, súdruhovia,
päťročnicu nevybudujeme !!!