Livin Blues 2011

Devätnásty  ročník festivalu Livin blues symbolicky pripadol práve na 19.3.2011. Marec je mesiacom, kedy sa do Domu kultúry Lúky zliezajú fanúšikovia bluesu na každoročnú výnimočnú omšu. Tento rok sa mi zdalo, že ich bolo viac ako po roky minulé a bolo to snáď spôsobené aj masívnejšou reklamou v rádiách, lokálnej televízii a v printových médiach. Svoje urobili aj vkusné plagáty, rozvešané snáď po celom meste. Program podujatia sľuboval sedem kapiel na hlavnej scéne a tri formácie na malej sále. Vzhľadom k tomu, že som  na malej sále účinkoval, moje postrehy sa budú týkať len protagonistov na hlavnej scéne. Z programu vypadla kvôli chorobe Petra Bornerová so svojim bandom, ale aj napriek tomu si bolo z čoho vyberať. Program rozbiehal Grapefruit Death, čo je pomerne nevďačná úloha, nakoľko začiatok bol o 16,30 hod., ale čuduj sa svete, sála bola celkom slušne zaplnená. Iste aj zásluhou frontmana Laca Gomboša, ktorý vyzval svojich priateľov na nepremeškanie ich produkcie. O to ľahšiu pozíciu mali mladíci z kapely Bluesraiders, objav roka 2010, ktorí sú vyhratejší každým koncertom a vzhľadom k tomu, že vyzerajú na súdržnú partiu, je predpoklad  dlhodobej perspektívy. Na pódiu to jednoznačne potvrdili. Dlhšiu dobu som nevidel a nepočul nič o Jurajovi Haruštiakovi a jeho Bande. Juraj je aj napriek svojej mladosti už skúsený bluesový matador a na festivale sa predstavil inovovaným programom. Už príchod kapely na scénu bol netradičný a zaujímavo postavený repertoár zaujal publikum. Prvým zahraničným hosťom festivalu bola sľubovaná Aka Kava s domácim Erichom „Bobošom“ Procházkom. Pod Aka Kavou sa vykľula Andrea Peeters Karovičová, inak rodáčka z Bratislavy, ktorá od roku 1991 žije v Holandsku. Na Livin bluese sa toho roku predstavila už po štvrtý raz, naposledy to bolo v roku 2002. Všetci fanúšikovia bluesu vedia o koho ide, no a ak v tandeme s Bobošom, potom už nie je čo riešiť. Po dlhšej prestávke a povinnom zvučení na pódium prišla snáď najdlhšie pôsobiaca bluesová kapela na Slovensku, teda Bluesweiser. Čo muzikant, to záruka kvality a synonymom dobre naolejovanej mašiny. Publikum ostalo zaskočené príchodom krásnej dcéry Dokyho Doležala, aby si s tatkom strihla na pódiu saxofónové prekáračky. Bohužiaľ, celé vystúpenie kapely som nestihol, nakoľko som mal povinnosti na sále malej. Vrcholom večera mala byť avizovaná rodáčka z Chicaga Karen Carroll so svojou skupinou Mississippi Grave Diggers. Afroameričanka žije v Budapešti a tak prirodzene, jej doprovodnou kapelou sú väčšinou maďarskí hudobníci. Pri dámach sa nezvykne hovoriť o veku, ba ani o váhe a tak tento detail taktne obídem, poznamenám iba, že keď sedela pri produkcii na stoličke, pôsobila majestátne a nad tým všetkým sa vznášal jej nezameniteľný hlas, spolu s doprovodnou gitarou. Ak k tomu prirátame harmoniku, husle a celkový  dojem z kapely, niet sa čo čudovať, že nadržané obecenstvo si vyžiadalo dva prídavky. Orgazmus bol zavŕšený, devätnásty ročník skvelý a ako povedal moderátor podujatia Bonzo Radványi, nič nám nebráni tešiť sa na budúci rok na omšu jubilejnú. Aby som si prihrial tiež svoju polievočku, tak na festivale bola aj výstava mojich fotografií z bluesového života minulých období a výstava hudobných karikatúr Mariána Bachratého.
Pavel Sojka, tajomník SBS

Malá sála

Keďže som tohto roku nehral, tak okrem výčapu a hlavného pódia som mohol voľne blúdiť aj zvyškom kulturáku, takže som sa dostal aj do sály malej. Tá síce nepraskala vo švíkoch, no okrem priateľov a rodinných príslušníkov si tam našli cestu aj ďalší diváci, ktorí to vôbec nemuseli ľutovať. Pre mladých bol na úvod určený dokument z festivalu Rača blues 1989, aby videli, ako blues začínal u nás fungovať. Aj pamätníci si mohli dopriať trochu sentimentu. Živý hudobný program bol v réžii Pavla Sojku a zoskupenia S.R.O. Sojkove surrealistické texty sú už povestné a ako vždy, pridal niečo aj od legendy slovenského undergroundu Gusta Dobrovodského. Ako úplnú novinku zaradil do repertoáru aj skladbu Blues od sv.Alžbety, ktorú otextoval Vlado Chren nedlho pred svojim skonom. Paľa Sojku po sólovom odspievaní troch pesničiek doplnili ďalší spoluhráči – na harmonike ho doprevádzal talentovaný Romy Horváth a v troch pesničkách dal priestor veľmi príjemnému hlasu Ulriky Liteckej – Švedovej.  Potom nastúpili S.R.O. v klasickej zostave : Paťo Kuzma – klávesy, „Morová rana“ Vincze – bicie a „Doktor“ Doležal – saxofóny. Predviedli atmosférický jazzík. No a keď „Doktor“ odišiel posilniť monumentálnu zostavu Turtevovho Bluesweiseru na hlavnú scénu, na pódium malej scény opäť vpochodoval Paľo Sojka, aby spolu s S.R.O. rozohrali poslednú časť programu, tentoraz ako Sojka a Jašter bez Doktora band. Paľo Sojka sa predstavil bez gitary, len ako sólový spevák a hrali sa jeho pesničky dokonale prearanžované Paťom Kuzmom do jazz-bluesovej podoby. Vzhľadom na konkurenciu Bluesweiseru zostali v sále len spriaznené duše, ktorým sa nový Sojkov program páčil.
                                                                                                                  Ján Jäger

P.S. Vážna kritika na záver. Bluesmani, zdá sa, si vôbec nezobrali k srdcu prejav s.Ždanova na XX.zjazde KSSZ, kde nekompromisne odsúdil rodinkárstvo ako jav, ktorý nám bráni naplno rozvinúť schopnosti pracujúcich pri budovaní mieru. Tu už nemôžeme mlčať. Tak napríklad v orchestri „Juraj Haruštiak a Banda“ je spevákom a riaditeľom orchestra Juraj Haruštiak, ktorý je synom bývalého tajomníka SBS. „Doktor“ Doležal, ktorý je členom estrádno-agitačnej úderky „Bluesweiser“ a ktorému sa asi máli hra na dvoch saxofónoch naraz, si na pódium priviedol dcéru Moniku s ďalším saxofónom. No úplný vrchol buržoáznej dekadencie a nepochopenia pokrokových zásad socialistického umenia predviedol prezident SBS, ktorý do estrádneho súboru „Bluesraiders“ nielenže nasadil dve svoje deti Jána a Ulriku, ale za bicie posadil dokonca svojho krstného syna Petra Bianchiho. Tak takto, súdruhovia, päťročnicu nevybudujeme !!!