Pokračovanie...
Hudobný program v zaplnenej veľkej sále bol bohatý, s mnohými účinkujúcimi. Ako prvá prišla na pódium zostava The Players 21, ktorú tvoria: Michal Kujan – sólová gitara, Vojto Scherhaufer – rytmická gitara, Peter „Peci“ Uherčík – basová gitara a Mario Marcinek – bicie. Na začiatku zazneli dve inštrumentálky pôvodne od rockovej kapely The Shadows: rezká Apache a jemnejšia Peace Pipe (aké hrával Jožo Barina vo svojich úplných muzikantských začiatkoch s kapelou Kométa). Skladby zneli sviežo a sugestívne. Čistá energia vyvierala aj zo skladieb z repertoáru kapely The Players (ktorej spoluzakladateľom bol v roku 1963 Jožo Barina). Zazneli inštrumentálky Shake 1966, Smiech a plač, Rozmýšľanie v samote (Michal Kujan poznamenal, že pre neho i pre Joža to bola najobľúbenejšia skladba z repertoáru The Players) a Lejak.
Potom Peci Uherčík pozval na pódium Ľuba Beláka, bývalého člena The Players. Ten zdôraznil hlavne význam zvukára Janka Selského, ktorý vlastne vytvoril zvuk ich gitár. Hoci nemali aparatúru, iba káble, na tú dobu bol ich zvuk vynikajúci. Ďalší z novátorov bol hudobný režisér Leoš Komárek. Napríklad s pomocou dvoch magnetofónov vedel dosiahnuť efekt „echo“.
Dôležitým spoluhráčom Joža Barinu bol vyše 50 rokov Peter Koreň, preto nemohol na podujatí na jeho počesť chýbať. Najprv sa predstavil ako hammondista a klávesista spolu s Jurajom „Durom“ Turtevom (gitara, spev), Pavlom „Dokym“ Doležalom (barytónový a tenorový saxofón), Miroslavom Polákom (basová gitara) a Tomášom Hudákom (bicie). Strihli si tri pôsobivé, poetické bluesovité pesničky Pieseň za zbytočných, Bratislavské nokturno a Hej, pán doktor. Peter Koreň nezabudol pripomenúť, že Jožo Barina tieto pesničky nemal veľmi rád, hlavne tú poslednú. Práve v tej sa na podujatí Jožo Barina & priatelia vo Véčku ako hosť objavil Peci Uherčík (gitara, sprievodný spev).
Ďalším pamätníkom a hosťom na pódiu bol Peter „Bonzo“ Radványi. Presne si pamätá, že pred päťdesiatimi štyrmi rokmi hrával s Jožom Barinom, Tónom Šidlíkom a Gabom Wertlenom. Jožo a Gabo sú už spolu niekde na druhej strane a Bonzo, Tóno a Vlado Machala si prišli z Trnavy na nich zaspomínať. Bonzo pripomenul, že Jožo Barina bol „javiskový človek“ a jeho hudobným obľúbencom bol Steve Winwood. Vypočuli sme si tiež historku, ako raz počas Bonzovho vystúpenia vyšiel Jožo na pódium a pridal sa k nemu spevom s improvizovaným textom. Vo Véčku Bonzo sám zahral a zaspieval dve vlastné pesničky: Talkative Woman a Nemám hlad, nemám smäd. Tú druhú preto, že Jožo Barina bol priekopníkom slovenských rockových textov vo svojej kapele For Meditation (neskôr The Meditating Four). Bonzov drsný spev a rázna hra na rezofonickej gitare s kovovým telom zaviedli všetkých prítomných ešte hlbšie do bluesových vôd.
Neskôr prišiel rad na Petra „Kroka“ Modranského a jeho spomienky. S Jožom Barinom sa stretol v roku 1988 na hudobnom festivale v Rači. Hrali tam so svojimi kapelami: Jožo s Rockfortom a Kroko s Krokobandom. Tak sa začala ich spolupráca. 21. apríla 2018 si Kroko zahral s Jožom na koncerte pri príležitosti jeho sedemdesiatky. Ich kapela mala názov Jožo Barina & His Rock Band a nebolo to jej jediné vystúpenie: neskôr ešte odohrala niekoľko koncertov. Peci Uherčík vyzdvihol, že Kroko bol jedným z hudobníkov, ktorí poskytli nahrávky zo svojho archívu na album Pohľad z druhej strany. Kapela Kroko & Friends vo Véčku zahrala v zostave: Peter „Kroko“ Modranský – gitara, Laco Gomboš – gitara, Martin Zúrik – spev, Peter Uličný – husle, Peter Koreň – Hammond organ, Peter Dobrota – klávesy, Vladimír „Elton“ Šmidt – basová gitara a Martin Oros – bicie. Ako prvá v ich podaní zaznela silná pieseň Na pohrebe lotra. Tú mal pôvodne naspievať Richard Müller, no napokon ostala Jožovi Barinovi. Aj parádne vygradovaná balada Lej, vínko, lej potvrdila výrok Joža Barinu: „To je live, všetko je to naživo.“ Martin Zúrik obe piesne zaspieval silným dramatickým hlasom, hudba bola energická a celé vystúpenie dohromady vytvorilo veľmi pozitívne vibrácie.
Po tom, čo si Kroko & Friends urobili skvelú skupinovú fotku, prišiel čas na zhmotnenú bluesrockovú energiu nazvanú Grapefruit Death. Tvorili ju gitarista a sprievodný spevák Laco Gomboš, hráč na klávesoch Peter Dobrota, spevák a hráč na ústnej harmonike a tamburíne Roman „Čelista“ Csölle, hammondista Peter Koreň, basgitarista Vladimír „Elton“ Šmidt a bubeník Martin Oros. Pieseň Obyčajné blues znela (aj vďaka výraznému spevu) drsne a rázne ako život. Po jej skončení Roman Csölle vyhlásil, že Jožo Barina bol vizionár: už v 60. rokoch volal k doktorovi (Hej, pán doktor) namiesto sedenia v čakárni. Poriadne rockovej verzii piesne Purpurový smútok dodal grády hosť: gitarista a sprievodný spevák Peci Uherčík. Po tomto hudobnom „náreze“ nasledovala dlhšia prestávka na občerstvenie.
Čas bežal veľmi rýchlo a pódium čoskoro ovládla ďalšia rezká rocková kapela O. B. D. (Orchester Bronislava Dobrotu): Roman „Galo“ Galvánek – spev, Bronislav Dobrota – gitara, Silvester Sališ – gitara, Juraj Majer – basová gitara, Peter Dobrota – klávesy, Maroš Repík – bicie, Maťo Farkaš – saxofón, Oliver Ďurčo – spev, perkusie. Roman „Galo“ Galvánek porozprával o svojom stretnutí s Jožom Barinom. To sa uskutočnilo, keď Jožo naspieval jeho pieseň Takto to funguje. Keď na nej kapela pracovala, Galo ju prehral svojej mame a ona mu povedala, že jej v nej chýba spev Joža Barinu. Tak sa zrodila spolupráca. V podaní O. B. D. zazneli vo Véčku piesne Takto to funguje a Meditácia nad vášňou. Rockovo naladené publikum sa dožadovalo ešte prídavku, no program musel pokračovať ďalej.
Na pódium vyšiel fragment kapely Čenkovej deti: Braňo Jehlár – spev, tamburína, Peter „Peci“ Uherčík – gitara, Broňo Dobrota – gitara, Juraj Majer – basová gitara, Martin Oros – bicie, Peter Dobrota – klávesy a Peter Koreň – Hammond organ. Jej frontman Braňo Jehlár vysvetlil, že Joža Barinu osobne spoznal pred desiatimi rokmi. Stretli sa v Pivárni u Jozefa na Kramároch. Žiaľ, zaspievať si spolu nestihli. Braňo charakterizoval Joža ako „výživného“, zábavného človeka, ktorého ľudskosť a talent na svete veľmi chýbajú. Čenkovej deti hrali s poriadnym rockovým drajvom a Braňo Jehlár spieval mocne a prenikavo. Počas piesne Javisko sa ozýval potlesk obecenstva do rytmu. Keďže srdcovkou Joža Barinu bola kapela Cream, nasledovala pieseň Crossroads, počas ktorej sa tlieskanie do rytmu zopakovalo. Verím, že niekde na druhej strane počúval nielen Jožo Barina, ale aj Robert Johnson.
Následne Michal Kujan poďakoval všetkým prítomným, ktorí si prišli uctiť Joža Barinu a privítať na svete nový kompilačný album (o jeho vznik sa zaslúžil hlavne Peter Haruštiak). Michal spomenul, že keď mal asi 16 rokov a hral vo svojej prvej kapele, kamarát mu pustil skladbu Rozmýšľanie v samote. Tú si potom nacvičili a hrávali ju, ako aj skladby od The Shadows. Na podujatí Jožo Barina & priatelia zahrali The Players 21 ešte inštrumentálnu skladbu Pohľad z druhej strany (vraj inšpirovanú pohľadom z Petržalky na Bratislavu). Ako povedal Peci Uherčík, zvuk pôvodných The Players sa snažia zachovať. Vo Véčku bol prítomný aj Jozef Jahôdka, ktorý bol zvukárom The Players po úmrtí Janka Selského.
Pred obecenstvo predstúpil Vít Fila z bratislavskej lisovne vinylových platní 3OK. Spolu so svojou asistentkou predviedli scénku, ako z vinylového granulátu za pomoci foriem a asi desiatich rôznych prístrojov vznikala gramofónová platňa Pohľad z druhej strany. Spomínanú výrobu ešte viac priblížilo dvojminútové video.
Album Pohľad z druhej strany prišli na pódium uviesť do života syn producenta albumu Petra Haruštiaka Juraj a hudobníci Kroko Modranský, Peci Uherčík, Galo Galvánek a Peter Koreň. Juraj Haruštiak napríklad vyzdvihol producentské zásluhy svojho otca, vyjadril radosť, že vidí trojgeneračné obecenstvo a albumu zaželal, nech sa dobre predáva. Peter Koreň sa zmienil o bohémskom živote Joža Barinu a zaďakoval mu za jeho pravdivú a poctivú hudbu.
Na pódiu sa rozpútalo divoké jam session pre Joža – pieseň Johnny B. Goode -, na ktorej sa podieľali: Michal Kujan – gitara a spev, Peci Uherčík – gitara a spev, Laco Gomboš – gitara, Vojto Scherhaufer – gitara, Peter Koreň – Hammond organ, Peter Dobrota – klávesy, Juraj Majer – basová gitara, Mario Marcinek – bicie a Martin Oros – tamburína. O pódiovú show sa zaslúžil predovšetkým Michal Kujan. Zahral si aj s gitarou za hlavou. Napokon sa spievalo „Go, Jožko, go, go“ a obecenstvo freneticky tlieskalo do rytmu. Zaspievať si na pódium prišiel aj Ľubo Belák.
Na záver Peci Uherčík odprezentoval pieseň Myslím na Londýn aj s jej videoklipom, ktorý vytvoril režisér, kameraman a strihač Ján Valent. Ide o bonusovú pieseň na albume Pohľad z druhej strany. Žiaľ, Jožo Barina ju už nestihol naspievať, a tak sa toho zhostili Peci Uherčík a Braňo Jehlár.
Peci sa s obecenstvom vo Véčku rozlúčil slovami Joža Barinu: „Nežijeme ľahké časy, držme sa!“ Niektorí poslucháči sa dožadovali hudobného prídavku, no pre pokročilý čas nepochodili.
Podujatie Jožo Barina & priatelia prinieslo nielen nostalgické spomienky, ale aj poriadnu dávku od srdca zahranej poctivej hudby. Hudobníci sršali radosťou z hrania a mladistvou energiou, ako sa patrí na vysokoškolský klub. Obecenstvo ich hráčske a spevácke výkony odmieňalo obrovským potleskom i pochvalným pískaním a krikom. Nálada bola srdečná a príjemná. Akoby sa čas na chvíľu vrátil, alebo prinajmenšom zastavil. I ja už pomaly prichádzam do veku, keď takéto momenty dokážem oceniť. Verím, že aj Jožo Barina bol spokojný. Počas celého večera som mala taký zvláštny pocit, že je tam s nami.
Ružena Šípková
