Pokračovanie...

Kapelku Akelek Blues Band poznám tiež roky-rokúce a jej roky-rokúce sa nemeniace jadro. Frontman kapelky je gitarista, harmonikár a spevák Alec Carter, ktorý sám seba označil v úvode koncertu za bratislavského Angličana a je to pravda, nakoľko tu pôsobí už 24 rokov. Je pedagógom na Gymnáziu Jura Hronca, kde sa mne podarilo v roku 1965 zmaturovať. Kolegom v kapelke a aj na škole je gitarista a spevák Vlado Crmoman, nositeľ ocenenia Biela vrana, chlap, ktorý sa intenzívne angažuje za zmeny pomerov v našom skostnatelom školstve. Rytmiku kapelky tvrdia basák Viktor Križan, ostrieľaný muzikant a najmladší člen zoskupenia, bicista Mišo David. Kapelka odohrala kvalitný koncert pred vypredaným hľadiskom, zahrali 11 skladieb, z toho sedem autorských, jednak z Alecovho pera a aj spoločné .kapelové aranžmány. Všetky texty sú v Alecovej rodnej reči, teda v angličtine, až na slovenskú skladbu Sranda...Po krátkej pauze vybehla pod bislácky vinič kapelka Grapefruit Death. Už sa stmievalo, ale to profesionalizujúcu sa kapelku nezaskočilo. Vytiahli veľkú svetelnú rampu, nastavili mikrofóny, zapli ventilátory, no hotoví Rološi. A na divákov spustili paľbu dobrej muziky. Ich playlist obsahoval 18 skladieb, z toho presná polovica slovenských, väčšinou prevzatá tvorba a čosi vlastné.

Či bol playlist dodržaný, som neskúmal... Grepfrujtov som už za tie roky počul mnohokrát, ich repertoár poznám naspamäť, ale skladba Med mi daj ma vždy chytí za srdce. Vždy sa mi vynoria v mysli pracovité včielky, ako vláčia na svojich nôžkach batohy medu do čaju...Kapelka hrala v zložení : gitarista a spevák Laco Gomboš, spevák a harmonikár Roman Csolle, gitarista a spevák Gusto Čech, kláv esák Peťo Dobrota, basista Martin Matyáš a bicistka Karolínka Uherčíková. Vždy o nej napíšem čosi vzletné, tentoraz mám výhrady voči kapelke. Karolínku zastrčia vždy dozadu a to si naozaj nezaslúži. Na koncerte v Múzeu obchodu hral Tony Coleman, bicista od BB Kinga a ten trónil za bicími v čele kapely. Hneď ma napadla Karolínka. Výborne hrá, výborne vyzerá – dúfam, že najbližší koncert bude určite v popredí kapely. Nie je sideman ako sideman a aj o tom je manažment. Štyri skladby pred koncom koncertu prišiel pod vinič aj Karolínkin otec, Peci Uherčík. Výborný gitarista a spevák sa prihovoril publiku a spomenul aj 50 výročie okupácie Československa a hneď odpálili skladbu Joža Barinu Purpurový smútok, kvôli ktorej mal Barina zaracha v médiach, lebo vtedajší cenzori zašípili v skladbe metafory súvisiace z okupáciou krajiny. Koncert končil za hlbokej tmy, diváci aplaudovali, vydupali si jeden prídavok, no bolo všetko ako má byť. Výborný zvuk, výborné publikum, pekný večer..

Atmosféru Ferových obrazov a aj oboch koncertov je možné vychutnať z fotoreportu Zorky Liškovej. Posledný letný koncert v Bisle bude v pondelok, 27.augusta o 18,00 hod. a hrať bude Jožo Barina & His Rock Band a na úplný záver Záhorácky tandem Tedla – Sojka. Tentoraz bez Soletiek. Priatelia, ste vítaní !!! Vstup voľný...

P.S. Nechcem do bluesu vnášať politikum, ale nedá mi. Pred koncertom som ja a aj rektor Bisly, doc.Samuel Abrahám v príhovore spomenuli 50 výročie hanebnej okupácie vtedajšieho Československa boľševickými vojenskými hordami a v následnej „normalizácii“ krajiny, ktorá bola uvrhnutá do represálií, emigrácie občanov a ďalším šikanovaním na obdobie cez 20 rokov. Ani po roku 1989 neboli boľševici postavení mimo zákon a pľundrujú túto krajinu dlhé desaťročia podnes. Nuž ľudská pamäť je naozaj krátka...

Za pozornosť ďakuje Paľo Sojka, tajomník SBS