Pokračovanie...

A tak som sa potešila, keď som sa dozvedela, že v sobotu 21. júla 2018 sa v rámci projektu Leto na korze uskutoční na Hlavnej ulici pred trnavskou radnicou koncert kapely Romanika. V to sobotné popoludnie som sa teda vybrala vlakom za hudobnými zážitkami.

Počasie bolo celkom príjemné, slnečné, len občas nejaký mrak. Keď som však v Trnave prišla pred radnicu, od hudobníkov som sa dozvedela, že k Trnave sa podľa predpovede počasia blíži silná búrka. To nie sú dobré vyhliadky pre open-air podujatie. Hudobníci boli preto v napätí a chceli koncert rýchlo odohrať. Povedala som si, že sa možno hrmavica obráti na päte a zdrhne, len čo ma zbadá. Ale na to sa nikdy nedá úplne spoľahnúť.

O 19.00 hod. sa koncert začal. Romanika zahrala v zostave: Ildikó Kali – akustická gitara, spev, Roman Kraic – kontrabas, Martin Chovanec – akordeón, Aidži Sabo – bicie a Stanislav Palúch – husle. A aby hudobníkov nebolo málo, úlohy zvukára sa zhostil Július Selnekovič, gitarista z kapely Hlboká plytčina.

Na úvod Ildikó Kali zaželala všetkým krásny podvečer a vyjadrila nádej, že kapela stihne odohrať všetky piesne z nového albumu La Loba. Z diaľky sa zlovestne prizeralo zopár mrakov, ale ešte len vyčkávali.

Piesne Romaniky sú vlastne príbehmi a v ten večer striedala mytologické príbehy s príbehmi zo súčasnosti. Prvou piesňou bola Divoška. Kapela skutočne znela farebne, bohato. Zaujal ma krásny zvuk huslí, hudbe dodával zvlášť príjemnú „chuť“. To platilo aj pre tóny akordeónu. Ildikó Kali znova dokázala, že je majiteľkou veľkého, zvučného hlasu. Rytmika Romaniky nielen držala hudbu pohromade, ale dodávala jej aj potrebné „korenie“. Pieseň Brat a sestra je o súrodeneckom vzťahu, ktorý rozhodne nie je prechádzkou ružovým sadom. K piesni Drahokam Ildikó Kali povedala, že si často o sebe myslíme, že sme chudobní, a pritom máme toho veľa. Napríklad čistú posteľ, dostatok jedla a zaplatené účty. Na konci piesne sa speváčka do spevu poriadne oprela. Nasledujúca pieseň Krajina Obyčaj vznikla v roku 2010 a bola inšpirovaná znechutením občanov z politických káuz. V tejto piesni si s Ildikó Kali trochu zaspievalo aj publikum. Kľúčová pieseň albumu sa volá ako on – La Loba. Je to vlastne vlčia žena, oživujúca našu tvorivosť. Pieseň má pôsobivú atmosféru, ktorú dokreslil i Roman Kraic, keď hral na kontrabase slákom. Nasledovali dve piesne o láske s výraznou hrou gitary. Prvou bola Nočná láska o iracionálnej láske k Mesiacu. Aidži Sabo v nej hral na zaujímavý hudobný nástroj, z bookletu albumu La Loba som sa dozvedela, že sa nazýva váza. Lahodil mi tiež zvuk akordeónu. Pieseň Mesiac nad Nílom je o skutočnej láske. Ildikó Kali ju zakončila poriadne silnou hrou na gitare a hlasným spevom. Pravou oslavou leta a súčasne poctou písmenku ž je pieseň Žitko. Ildikó Kali sľúbila, že kto uhádne, koľkokrát sa v piesni ž vyskytuje, dostane ako dar nový album Romaniky La Loba. Na začiatku piesne znela pekná hra gitary a na konci hudobníci spievali Ildikó Kali sprievodné vokály. Album napokon nedostal nikto, pretože počet ž nikto správne nezatipoval. V ďalšej piesni Žaba zneli nádherne husle a akordeón a speváčka, ako to má vo zvyku, spievala z plných pľúc. To už oblohu nad radnicou zakryli tmavé mraky a zdvihol sa vietor. Romanika však predsa ešte zahrala rozmarnú pieseň Baubo o malej brušnej bohyni. Pieseň Motýlia žena už zahrať nestihla. Ildikó Kali predstavila kapelu a všetci začali rýchlo baliť svoje hudobné nástroje.

Bolo krátko pred 20.00 hod. Rýchlo som uvažovala, či sa mám niekam schovať alebo utekať na stanicu a riskovať, že ma búrka zastihne niekde vprostred cesty. Napokon som sa predsa len na stanicu rozbehla a dobre som urobila. Lejak prišiel až vtedy, keď som sa usadila na sedadlo vo vlaku.

A tak si aj príroda usporiadala koncert. S dychmi vetra, s vibrafónom dažďa a s bicími hromov. A keďže sa blýskalo, i reflektory boli poriadne. Príroda má zrejme rada hudbu Romaniky, keď toto hudobné zoskupenie nechala vystúpiť ako svojich predskokanov. A mne sa stalo zrejme po prvý raz v živote, že som pred hlavným koncertom utiekla. Ale ten úvod stál za to.

Ružena Šípková