Pokračovanie....

Nemám rád, keď mi niekto rozpráva obsahy filmov, ale tu mi nedá...- je to jeden z najsmutnejších filmov, aké som kedy videl. Pojednáva o entuziazme pani Idy, ktorá chce zo spárov biedy vytrhnúť poslednú detskú generáciu detí, teda aspoň zopár tých talentovaných. Pred koncertmi súboru býva vždy sústredenie detí, film je situovaný do rekreačného zariadenia pri Bardejove, vládne tu tvrdá, ale láskavá ruka pani Idy a jej tímu, teda manžela Dezidera Duždu, Janka Duždu, Ota Bundu a ďalších. Štyridsať rómskych detí hlavne zo slovenských osád, ale aj z Čiech tu nacvičuje repertoár, aby boli pripravené na príchod orchestra Českej filharmónie, ktorá deti pri koncertoch sprevádza. Film neskresľuje, všetko je tak, ako to v skutočnosti je a vyvrcholením sústredenia zboru je akási koncertná generálka v ghete osady Hermanovce a finále v osade Lenartov. Pani Ida tvrdí, že už dve generácie rómov sú stratené. Ja dodám, že sú to osídlia alkoholu, cigariet, toluénu, úžery, prostitúcie a sociálnej vylúčenosti. Gheto v Hermanovciach je strašidelným obrazom skazy. Niet tu jedinej studne, drevenej latríny, celý život sa odohráva na potoku, v chatrčiach sa tisne v jedinej izbe x-ľudí, pobehujú tu polonahé deti, je tu regulárny stredovek a to vraj nie je ani najhoršie gheto na východe SR. Minule som sa spýtal priateľky psychologičky na význam slov nádej a šanca. Síce v inej súvislosti, ale pri tomto filme som pochopil, že slová nádej a šanca v týchto osadách nemajú ani šancu, ani nádej. Finále filmu v Lenartove sa odohráva na „futbalovom ihrisku“ osady, na naozajstnom osvetlenom a ozvučenom pódiu, všetci, teda aj filharmonici aj detský zbor sú vyštafírovaní ako v Royal Albert Hall, koncert má grády a veľký úspech. Lenartov je oproti Hermanovciam vraj na tom oveľa lepšie, ale aj tak je to obrovská bieda. Monika z Lenartova, jedna z členov súboru, je tiež z ôsmich detí, tlačiacich sa v jednej izbe. Je smutné, že práve robenie detí je jedným zo zdrojov príjmu týchto sociálne odkázaných rodín. Film, ktorý musí zasiahnuť srdcia a svedomia všetkých divákov končí nakoniec happy endom. Monika odchádza z osady, dostala sa na štúdium na konzervatóriu v Košiciach a dúfa, že jedného dňa si zahrá v telenovelách. Posledné zábery sú z koncertov Čhavorenge v sále Rudolfína a z nádvoria na Pražskom hrade. Celý život som mal pocit, že ako geológ patrím do kategórie drsnejších chlapov, ale počas filmu som sa párkrát neubránil slzám. A to som mal na starosti cca 50 geologických lokalít práve na Spiš-Gemeri, kde táto bieda prekvitá a tých osád som videl neúrekom. Za mečiarizmu sa zrušilo celé slovenské rudné baníctvo a tam je možno hľadať genézu hladových dolín z následkom všetkých negatív a kriminality.

Po filme nám priblížil dejiny súboru, osudy rómov a ďalšie súvislosti pán Oto Bunda, výrečný chlapík, s ktorým som po koncerte aj objavil spoločných rómskych známych z dediny Toporec pri Ružbachoch. Zopár viet som prehodil aj s pani Idou a úplnou čerešničkom na torte bola záverečná rómskea pieseň 40 členného miešaného zboru účastníkov workshopu „Cesta za hlasom“. Pri odchode si prevažná väčšina divákov zakúpila DVD s názvom O čo ide Idě – Ida´s Idea , ktoré pojednáva o Idě Kelarovej a o jej snahe meniť svet. Je to môj súkromný názor, ale toto DVD by si mali premietať denne všetci štátni úradníci, ktorí rozkrádajú eurofondy pre sociálne odkázané skupiny a aj chlapci a dievčence z Úradu vlády, ktorých ja familiárne nazývam šmejdi, no a v parlamentom bufete, kde poslanci popíjajú lacnú borovičku, by mal tento film bežať nonstop. Celý bluesový program zanechal vo mne hlboký dojem, lebo blues je vždy hudbou, ktorá vychádza zo srdca a tam toho srdca bolo neúrekom. A ešte ma potešila na produkcii prítomnosť Bielej vrany, teda Vlada Crmomana. Po príchode domov som pokračoval v načatom a celkom príjemnom sentimente.

Za pozornosť ďakuje Palo Sojka, tajomník SBS

P.S. pozri www.academiauniversum.com a na Googli rozsiahly materiál pod značkou Ida Kelarová, hlavne jej životopis.