Pokračovanie...
V piatok 21. novembra 2025 sa konal už XXIII. ročník festivalu folk bluesovej hudby Folk Blues Session. A rozhodne nezostalo iba pri folku a blues.
Keď som prišla do Domu kultúry Lúky, všimla som si výstavu poľského výtvarníka Maksyma Ostrowskeho – obrazy s motívmi Bratislavy. Aj vďaka nim interiér pôsobil útulným dojmom. Festivalové koncerty sa odohrávali v malej sále na poschodí, kde ma zaujali hlavne gramofónové platne (LP i SP), visiace zo stropu ako dekorácie. Pred sálou Pavel Sojka, tajomník Slovenskej bluesovej spoločnosti, rozložil na stôl obsah svojho Čarovného bluesového kufríka. Bola to bohatá ponuka cédečiek (nielen účinkujúcich kapiel) na predaj. Festival prebiehal v komornej atmosfére a o zvuk sa staral Pavol Nagy. Zorka Lišková usilovne fotila.
Presne o 18.00 hod. uviedol moderátor Peter „Bonzo“ Radványi prvú vystupujúcu kapelu Ivan Čeredejev & IC Band v zostave: Ivan Čeredejev – spev, akustická gitara, Vladimír Pánik – spev, perkusie, Ivan Skaloš – spev, basová gitara, Milan Vodrážka – spev, klávesy a Gustáv Horváth – spev, perkusie. Hrá autorskú tvorbu Ivana Čeredejeva. Poetické a pôsobivo melodické piesne v jej podaní boli väčšinou pomalé a ich texty sa často niesli v nostalgickom a bilancujúcom duchu. Hudobne sa dali označiť ako folkrock s prvkami blues a ľudovej i klasickej hudby. Zaznela napríklad jemná a pohodová úvodná pieseň z najnovšieho (ôsmeho) albumu Carpe Diem tohto hudobného zoskupenia. Volá sa Ranná impresia a Ivan Čeredejev ju zahral a zaspieval len s klavírnym sprievodom Milana Vodrážku. Pieseň s nádychom sentimentu Žilina je o rodnom meste frontmana. Objavilo sa aj potrebné „korenie“ – humor a nadhľad – v piesňach Bonviván (o starnúcom seladónovi, presvedčenom o svojej neodolateľnosti) a Opar (v ktorej si absurdný text sólovo zaspievala celá kapela). Ako posledná prišla na rad zmes piesní od The Beatles v angličtine so sugestívnym viachlasom. Kapela si za svoje vystúpenie vyslúžila veľký potlesk obecenstva. Bonzo pripomenul, že Ivan Čeredejev má aj rockový projekt Stará škola (The Old School Band).
Po prestávke prišla na pódium kapela Prešporok, ktorú Bonzo trefne premenoval na „Prešporock“. Vystúpila v špeciálnej zostave. Okrem frontmana Klimenta Ondrejku (spev, akustická gitara), Františka Petrisku (flauta, ústna harmonika, akustická gitara, perkusie, sprievodné vokály) a Vladimíra Mrázka (perkusie, bicie, sprievodné vokály) k nej patrili aj Igor Baar (basová gitara) a Milan Konfráter (elektrická gitara). Bez posledného menovaného zahrala kapela hneď na úvod svoj najväčší hit Tancujúca kráľovná (z 80. rokov). Obecenstvo naň reagovalo veľmi búrlivo. Klimentovi Ondrejkovi, plodnému autorovi hudby a textov v kapele, sa poľahky podarilo roztlieskať ho do rytmu. V ostatných piesňach robila poriadny rachot elektrická gitara. František Petriska poznamenal, že prišiel do Prešporka v jeho folkovom období, a odvtedy sa hudba kapely už zase posunula do folkrocku. Nechýbala energická bluesovka Ema, s ktorou kapela v časoch socializmu vyhrala televíznu súťaž Dvanásť do tucta. Ešte pred kapelou Prešporok založil Kliment Ondrejka spolu s Danielom Mikletičom kapelu Separé. Jej časy sme si pripomenuli piesňami Čierne staré a Čo som mal robiť. Kliment Ondrejka ich charakterizoval ako „protopunk švihnutý rokenrolom“. Spomienkou na staré časy a na 17. november bola pieseň V tých krásnych časoch pod psa. Prešporok priniesol na Folk Blues Session 2025 bezprostrednosť a nádej. Koncert zakončila bluesová pieseň Tak krásne mi plynul čas, v ktorej sa k nemu pridali aj hudobníci zo spriatelenej kapely Buczech. Odmenou pre všetkých hudobníkov bol mohutný potlesk a krik.
Spomínaná kapela Buczech z Prachatíc bola jedinou zahraničnou hudobnou formáciou, ktorá v ten deň na festivale vystúpila. Tvorili ju: Petr Vošahlík – spev, akustická a elektrická gitara, Jakub Weiss – klávesy, Vladimír Hettner – basová gitara, Milan Zíka – husle, akustická gitara a ako hosť Vladimír Mrázko – perkusie. Pôvodný názov kapely bol Buczech Blues, no došlo k zmene, pretože v jej repertoári pribúdajú piesne Petra Vošahlíka, ktoré sú viac folkrockové než bluesové. Vďaka využitiu huslí, výraznému hlasu speváka a výstižným poetickým textom mi pripomínali nahrávky Vladimíra Mišíka s Janom Hrubým. Milan Zíka jednu pieseň ozvláštnil aj pískaním a ďalšiu hrou na akustickej gitare. Nechýbali ľúbostné témy (ako v piesni Ten Měsíc se má), ale napríklad i téma neslobody (pieseň Vítr, inšpirovaná detstvom) či „doby pod psa“ (pieseň Normalizační blues). Piesne boli výborne vygradované, hudobníci parádne pracovali s dynamikou. Názov kapely Petr Vošahlík vysvetlil tak, že s ďalším zakladajúcim členom Vladimírom Hettnerom sa zoznámili na zabíjačke, kde sa inšpirovali slovom „bůček“. V súčasnosti okrem iného pripravujú spolu s kapelou Prešporok album Konečná stanica (Kliment Ondrejka a Petr Vošahlík sa poznajú zo základnej vojenskej služby). Kapela Buczech zožala na Folk Blues Session 2025 zaslúžený úspech a napokon pridala až dve piesne: jednu s názvom Carpe Diem a druhú o plavbe na lodi bláznov. Bonzo prachatických folkrockerov nazval „Buczech Stones“.
Na záver festivalu všetkých prítomných čakal, ako povedal Bonzo, „rockový zákusok a víno“, čiže koncert bluesrockovej kapely Bluewine (Tomáš Racko – spev, akustická gitara, tamburína, Martin Borza – ústna harmonika, rytmická gitara, lap-steel, vokály, Martin Mrllák – sólová gitara, Viktor Války – basová gitara, Rado Konečný – bicie). Hrá prevažne covery vo vlastných aranžmánoch a má široký repertoár. Nielen vypaľovačky, ale aj balady majú v jej podaní poriadne grády, to dokázali už v úvodnej piesni Tuesday´s Gone (Lynyrd Skynyrd). V piesni Before You Accuse Me (Creedence Clearwater Revival) už usmievavý Tomáš Racko so zvučným hlasom naplno predvádzal svoj temperament, bol ustavične v pohybe. Martin Borza si spolu s ním sólovo zaspieval v piesni Hoochie Coochie Man (Muddy Waters). Martin Mrllák sa blysol technikou slide v piesni Running On Faith (Eric Clapton), v závere ktorej Tomáš Racko roztlieskal obecenstvo do rytmu. Ďalšími hrmavicami boli piesne Pride And Joy (Stevie Ray Vaughan), Whiskey River (Willie Nelson) a Talk Is Cheap (Johnny Winter). Obaja Martinovia počas koncertu odušu sólovali a rytmika výborne tvrdila muziku. Zaznela aj jedna z vlastných piesní kapely Bluewine: Everything´s Fine, Tomáš Racko bol znova s roztlieskavaním úspešný a kto chcel, aj si s ním zaspieval. Koncert uzavrel harmonikový nárez Harpoon Man (Tramline; Charlie McCoy and The Escorts). Mnohí poslucháči tlieskali a pohybovali sa do rytmu. Na konci sa ozýval obrovský aplauz.
Po skončení festivalu trochu poletoval sneh, možno pre tých dvoch Martinov v poslednej kapele. Na bieleho koňa to ešte nebolo. My sme však boli šťastní, že sme si užili príjemné hudobné podujatie a že nám cestu domov neskomplikovala žiadna snehová kalamita. A podaktorí z nás sa už tešili na nasledujúci večer – na pokračovanie bluesovej jazdy.
