Slovenská bluesová spoločnosť

Už z nadpisu je zrejmé, že koncert sa konal v sobotu, dňa 7.3.2O26 so začiatkom o 18,30 hod. v Kafé Scherz na bratislavských Palisádoch. Kapelou, ktorá mala obstarať veselosť v ten dievčenský večer bola Grapefruit Death. Pre mňa je to kapela, ktorá ma nikdy nesklamala a ktorej koncerty bývali vždy "vypredané". Tak tomu bolo aj v tento večer a Kafé Scherz bolo nacvaknuté do prasknutia. Zostava toho večera bola nasledovná : Laco Gomboš - gitara, spev, Roman Csolle - spev, harp, Vlado Elton Šmidt - basa, spev, Peter Dobrota - kláves a Maťo Oros - bicie. Už v úvode dala kapela najavo, že sa jedná o koncert na slávu dievčat a tým pádom dievčence platili len polovičné vstupné. Slávnostnú úvodnú reč zobral na seba Laco Gomboš, ktorého domácnosť sa dievčencami len tak hmýri. A aby dievčatá v sále neobišli len tak na sucho, každá jedna dostala od Laca a Romana jednu čarokrásnu ružu so špeciálnou, tomu prislúchajúcou voňavou esenciou a plus malú, ešte sladšiu čokoládku.

O kapele Grapefruit Death som za dlhé roky našej známosti popísal toľko recenzií, že je problém spomenúť čosi nové. A MDŽ bolo spásou

Koncert kapelka rozdelila na dve časti. V tej prvej odohrali 10 skladieb, po ktorých nasledovala 20 minútová prestávka. Nebudem menovať všetky skladby, iba spomeniem, že hneď tretia skladba v poradí bola moja obľúbená Med mi daj. Po prestávke odohrala kapela 13 skladieb, včetne štyroch prídavkov a keby bolo na obecenstve, kapela by sa pred polnocou domov nedostala. Aplauz bol naozaj nevídaný ! Koncert skončil o 21,00 hod. Za zmienku stojí, že kapela v pomerne krátkom čase naštudovala aj tri skladby zosnulého Jožka Barinu, môjho priateľa ešte z čias mladosti z centra mesta. Boli to skladby Na pohrebe lotra, Lej vínko lej a Purpurový smútok. Práve kvôli poslednej menovanej skladbe mal Jožko mnohoročný dištanc, vraj to bola paralela na vstup vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968, čo ale nebola pravda. Tie spomínané 3 skladby boli naštudované z albumu Meditácie od Joža Barinu @ The Meditating Four.

P.S. Čo ma ešte upútalo na koncerte asi najviac, bola prítomnosť malého Vilka, vnuka Laca Gomboša. Trojročný komunikatívny chlapček mi trikrát pripomenul svoj vek, ako keby tušil moje problémy s pamäťou. Hneď sa so mnou aj odfotil a veselo so mnou komunikoval. V jednej sekunde bol pri mne, v nasledujúcej pri kapele a pri tej ďalšej už behal v predzáhradke Scherzu. Prirodzene, pod dohľadom starostlivej mamy a babky. A ešte mi stihol prezradiť, že keď bude veľký, chcel by byť futbalista.

Kto má záujem, môže si pozrieť fotoreport Zorky Liškovej z koncertu.

Za pozornosť ďakuje Paľo Sojka, tajomník SBS.