Pokračovanie...

Čas však letel raketovým tempom, teda aspoň mne to tak pripadalo. V piatok 21. októbra som cestovala do Bratislavy. Nocľah som si zabezpečila u kamarátky, ktorá bola veľmi rada, že ju prídem pozrieť.

V ten deň sa program začínal o 19:00 hod., ale keďže návštevníkov festivalu mali začať púšťať dnu už o 18:00 hod., radšej som bola pri Inchebe už pred šiestou. Ráno bolo počasie upršané, no do večera sa vyčasilo, nebolo ani chladno, a tak mi státie v rade neprekážalo. Napokon nás vpustili dnu o trochu neskôr. Museli sme prejsť cez automat, ktorý kontroloval čiarový kód na vstupenke, a potom ešte okolo pracovníkov bezpečnostnej služby, ktorí vstupenky kontrolovali podrobnejšie. Bola som však v pohode, dostala som sa dnu medzi prvými, vybehla som hore po schodoch a hneď som objavila šatňu i A pódium. Na chodbe si bolo možné vziať zo stola veľký program BJD 2016 a aj som to využila. Sála, v ktorej bolo umiestnené A pódium, nebola taká veľká, ako som si ju naivne predstavovala. Tomu som sa potešila, veľké sály veľmi neobľubujem. Nepôsobila na mňa vôbec neosobným dojmom. Sedadlá na voľné sedenie tvorili celé prvé tri rady a aj v ostatných radoch slúžili na voľné sedenie všetky sedadlá, ktoré neboli očíslované. Ušlo sa mi miesto vo 4. rade a výhľad som mala celkom fajn. Ľudia veselo vyťahovali mobilné telefóny a fotoaparáty, aby si uchovali spomienky na dnešný program aj v materiálnej podobe. Ja som si fotoaparát z opatrnosti nevzala. Škoda.

Moderátorom večera bol Peter Lipa, okrem iného jazzový spevák, skladateľ, organizátor hudobných podujatí a prezident Slovenskej jazzovej spoločnosti, ktorý v roku 1976 spolu s Milošom Paškom tradíciu BJD založil. Nás, ktorí sme už sedeli na miestach, pochválil, že sme zástupcovia tzv. presnej časti publika, ktorá si chce jednak zabezpečiť lepšie miesta v hľadisku, a jednak počuť už prvé tóny hudby, ktorá bude znieť v tento večer. Pripomenul, že tento rok sa koná už 42. ročník medzinárodného festivalu Bratislavské jazzové dni Slovenská sporiteľňa 2016. Slovenská sporiteľňa je hrdým generálnym partnerom BJD dlhý čas, kvalitný jazz podporuje už 14 rokov. Peter Lipa poznamenal, ako dúfa, že festival ešte aspoň ďalších 42 rokov vydrží. Potom prešiel k programu tohtoročných BJD, lebo, ako sa vyjadril, mali sme málo času a čakalo nás veľa muziky. Len nás ešte informoval, že na B pódiu dnes vystúpia aj dvaja finalisti súťaže Pódium mladých talentov BSK s podporou SPP: trio The Swines a EthnoJazz Project Arpiho Farkaša a Barbory Botošovej. Aj my môžeme svojimi hlasmi rozhodnúť, kto z finalistov odohrá koncert na A pódiu na začiatku budúcoročného festivalu. Vedela som, že finalistov je celkovo 5 a bola som naozaj zvedavá na výsledok, ktorý sa po skončení festivalu dozviem.

Prvou kapelou, ktorú Peter Lipa pozval na pódium, bola pomerne veľká zostava z Košíc: Cha Bud!. Minulý rok zvíťazila v súťaži Pódium mladých talentov na BJD. Na internetovej stránke BJD som sa dozvedela, že ich názov je v rómčine a znamená Zjedz veľa! Cha Bud hrali v zložení: Peter Šafránek – gitara, talkbox, Matej Lazár – klávesy, Adam Richter – basgitara, Viktor Balog – bicie, Pavol Jeňo – trúbka, Filip Molčányi – altsaxofón, Viktor Vaitovič – tenorsaxofón a František Beneš – perkusie. Rytmika i dychová sekcia začali hneď od začiatku hrať energicky, groovujúca muzika dotvorená elektronikou pozývala oneskorencov do sály. Zaujímavým spestrením skladieb boli perkusie. Hra klávesov vynikla hlavne v pomalších častiach skladieb. Zazneli mnohé pekné sóla. Nás poslucháčov rozveselil názov jednej zo skladieb – Vajcovka. Keď sa gitarista prihovoril publiku, veľmi poďakoval aj Petrovi Lipovi a celým BJD za možnosť vystúpiť na tomto pódiu. Jeden z mladších účastníkov festivalu hudbu zoskupenia Cha Bud! zhodnotil ako „taký synťákový jazz“. Ja som presvedčená, že to bol vydarený úvod festivalu, ktorý nás správne naladil na ďalšie hudobné zážitky.

Po prvom koncerte som objavila Ameriku, teda som zistila, že na B pódiu sa hrá, keď je na A pódiu technická prestávka medzi jednotlivými koncertmi. Chvíľu mi trvalo, než som našla B pódium. Keď som k nemu prišla, vystúpenie prvého finalistu súťaže Pódium mladých talentov – The Swines bolo už v plnom prúde. Kapelu tvoria: Filip Kluknavský – gitara, Martin Lechman – bicie a Branislav Valanský – basgitara. V ich hudbe možno nájsť prvky jazzu, rocku, blues, ba aj folku. Môj prvý dojem bol, že táto muzika je dosť tvrdá, hlavne vďaka ráznemu zvuku bicích. No postupne sa začali vynárať groovy aj melódie. Sála bola plná, mnohým ľuďom sa neušlo miesto na sedenie a stáli. Zaslúžene sme hudobníkom tlieskali a mnohí sme sa aj pohybovali v rytme hudby. Len som musela dávať pozor, aby som niekomu nevyrazila z ruky pohár s nápojom, lebo hneď vedľa bola veľká miestnosť s občerstvením a viacerí návštevníci zrejme zatúžili napiť sa pri hudbe, aby im lepšie chutilo. Ako posledný zahrali The Swines „slaďák“, spočiatku melodický a zadumaný, no potom znova získal tvrdší dynamický a rytmický zvuk.

Spokojná som sa vrátila na svoje miesto pred A pódiom. Peter Lipa práve oznamoval publiku, že nastáva zvláštny okamih. Na BJD doteraz vystupovalo len málo sólistov, boli to napríklad ruský klavirista Leonid Čižik, maďarský huslista Félix Lajkó či americký spevák Bobby McFerrin. V prvý deň BJD 2016 privítame ďalšieho sólistu - izraelského kontrabasistu menom Adam Ben Ezra, ktorý často chodí do Európy, vystupoval už aj v Bratislave so speváčkou Noe a tiež hral na Colours of Ostrava. Adam Ben Ezra sa stal slávnym vďaka YouTube, kde jeho hudobné videá dosiahli 10 miliónov videní. Podobne odštartoval svoju kariéru prostredníctvom YouTube aj anglický spevák a multiinštrumentalista Jacob Collier, ktorý vystupoval na jarných BJD 2016. Teraz však nastal čas vystúpenia Adama Bena Ezru. Dokázal, že je vynikajúci kontrabasista, na kontrabase výborne hral nielen rukami a sláčikom, ale predvádzal i perkusívne hranie na dreve svojho hudobného nástroja. Darilo sa mu vyčarovať rôzne nálady, melódie a rytmy, z ktorých mnohé zneli exoticky, nie náhodou sa jedna z jeho skladieb volá India Time. Nechýbal ani beatbox a spev. Adam Ben Ezra tiež obohacoval a ozvláštňoval svoju hudbu s pomocou pedálov – elektronických efektov. Ba čo viac, okrem kontrabasu šikovne zahral i na klavíri, klarinete a flaute a trochu aj na perkusiách – na nohe mal priviazané zvoniace pliešky, ktoré sa mu raz takmer stratili, no našťastie ich opäť našiel. Hudba priam zvádzala na podupkávanie si nohou, potlesk a nadšené výkriky sa ozývali nielen po skladbách, ale aj počas nich. Adam Ben Ezra, ktorý sa prihováral publiku v angličtine, mal veľkú radosť, že jeho muzikantské umenie zaujalo. Prezradil, že väčšina skladieb, ktoré hrá na BJD 2016, je na jeho najnovšom cédečku – Can´t Stop Running. Po skončení tohto vystúpenia nasledovalo zaslúžené standing ovation.

Znova som sa vybrala na cestu k B pódiu. Na chodbe bolo ľudí ako maku, ale šťastlivo som sa pomedzi nich prebojovala. Na pódiu už kraľoval EthnoJazz Project: Barbora Botošová – husle, Arpád Farkaš – klavír, Marek Konček – husle, Vladimír Homola – cimbal, Roman Horváth – gitara, Vojtech Bunda – kontrabas, Marek Szarvaš – bicie. Vystúpenie tejto kapely som mala možnosť sledovať aj v lete na Mikulášskom jazzovom festivale 2016, kde mali veľký úspech. Teraz na BJD sa to zopakovalo. Hudbu, ktorá znela živelne, spontánne a dynamicky, si vychutnávala plná sála divákov. Opäť bolo miest na sedenie málo. Sprievodného slova sa ujala huslistka Barbora Botošová, vnučka husľového virtuóza a skladateľa Jána Berkyho Mrenicu. Prezradila, že na projekt, ktorý spája etno a jazz, ju oslovil Arpi Farkaš. Oni dvaja sú lídrami projektu. Barbora poznamenala, že taký jazz, aký hrajú oni, tu snáď ešte nikdy nebol a možno ani nebude. Mne osobne sa temperamentná kombinácia jazzu a etna veľmi páčila. Barbora pri hraní priam tancovala po pódiu a ostatní hudobníci tiež hrali z celého srdca, či už v sólach alebo všetci spolu. Bola som rada, že sólo zahral aj gitarista, ktorý sa na koncerte na Mikulášskom jazzovom festivale držal skôr v úzadí.

Keď som sa opäť dostala k A pódiu, Peter Lipa práve uvádzal vystúpenie trubkára a hráča na krídlovku Enrica Ravu. Skonštatoval, že na BJD nevystupuje veľa Talianov, lepšie kontakty majú BJD napríklad na francúzsku scénu. Prezradil, že veľkými vzormi Enrica Ravu sú okrem iných Miles Davis a Chet Baker. Enrico Rava žil dlhší čas v New Yorku, no v súčasnosti je späť v Taliansku. Okrem iných spolupracoval napríklad so Stevom Lacym a Gatom Barbierim. Mnohé jeho albumy vyšli v mníchovskom hudobnom vydavateľstve ECM Records. Na budúci rok Enrico Rava chystá turné s ďalším vynikajúcim trubkárom – Poliakom Tomaszom Stańkom. Potom Peter Lipa pozval na pódium Enrica Ravu a jeho Quintet Tribe, ktorý tvoria: Enrico Rava – trúbka a krídlovka, Gianluca Petrella – trombón, Giovanni Guidi – klavír, Gabriele Evangelista – kontrabas a Fabrizio Sferra – bicie. Hudobníci začali hrať mierne, zadumane, no o chvíľu prišlo striedanie rytmov, melódií, nálad. Hudba bola miestami melodická s  tanečným rytmom, no inokedy zneli sóla Enrica Ravu a Gianlucu Petrellu priam freejazzovo. Hlavne Enrico Rava vyludzoval z krídlovky takmer nadpozemské zvuky. Dával mnoho priestoru aj svojim spoluhráčom a tí sa tiež prezentovali parádnymi sólami. Z publika zaznievali pochvalné pokriky a potlesk. Enrico Rava hral občas chrbtom k publiku ako kedysi Miles Davis. Často prišlo k oduševneným dialógom krídlovky a trombónu. Na začiatku poslednej skladby boli na scéne len Enrico Rava a Gianluca Petrella, ktorí hrali veľmi melodicky a umiernene. Potom prišli ostatní členovia kapely a skladba postupne zase prešla do nespútaných improvizácií. Enrico Rava predstavil všetkých členov Quintetu Tribe (na začiatku predstavovanie veľmi nevyšlo, pretože slabo fungoval jeden z mikrofónov). Na konci koncertu nasledovalo búrlivé standing ovation.

Presunula som sa k B pódiu, kde vystupoval mladý americký spevák ROBB (Robert Summerfield) so svojou kapelou. Na Facebooku sa možno dočítať, že jeho žánrami sú soul a alternatíva. V súčasnosti pôsobí vo Viedni. Sprevádzali ho hudobníci: Ross Stanciu – basgitara, synth, Felix Reischl – gitara, Dominik Beyer – klávesy a Michael Schatzmann – bicie. Kapelu dopĺňala mladá vokalistka, ktorej meno sa mi zachytiť nepodarilo. Z pódia sa šírila rytmická hudba, ktorá pozývala do tanca. Zdalo sa, akoby tancovala celá kapela. Hlavne vokalistka sa ladne vlnila v rytme hudby a aj mnohí poslucháči sa nechali strhnúť. Sála bola plná, ozývali sa pochvalné výkriky a pochvalný piskot z publika. ROBB prezradil, že po prvý raz vystupujú v Bratislave a radi by sa sem čoskoro znova vrátili. Hudba tejto kapely bola podľa mňa skôr na tanec a zábavu ako na sústredené počúvanie, ale veď aj relax patrí k životu. Ako som neskôr zistila, bol to predkrm k vystúpeniu headlinerky tohto večera.

Pri B pódiu som sa stretla so svojimi známymi a šli sme spolu k A pódiu. Sadla som si s nimi viac dozadu. Mala som tam pekný výhľad nie na fotografov ako vpredu, ale na zvukárov a na ich aparatúru. Peter Lipa nám zaželal príjemné počúvanie a veľký hudobný zážitok. Hudobníci postupne prichádzali na scénu. Extravagantné účesy a oblečenie i prvé tóny hudby, ktoré zazneli, dávali tušiť, že nás čaká poriadna párty. Okrem basgitaristky a speváčky Nik West hrala kapela v tomto zložení: Hubie Wang – gitara, spev, RJ Norwood jr. – bicie, Clifton Williams – klávesy, spev a  Amber Sauer - vokály. Ich hudba bola funková, tanečná, neveľmi jazzová. Dosť veľa ľudí zo sály odišlo, no bolo aj mnoho takých, ktorí sa dobre bavili. Nik West ich povzbudzovala: „Bratislava, are you ready?“ V každom prípade, Nik West s kapelou dokazovali, že vedia robiť show. Nik nepredvádzala len tanečné kreácie s vokalistkou a gitaristom, ale niektoré svoje sóla odohrala posediačky, či takmer poležiačky, ba napokon predviedla s basgitarou doslova športovú gymnastiku. Moji známi to vzdali a šli domov. Ja som ostala a bola som celkom rada, že sedím vzadu. Vpredu by som síce lepšie videla, ale z pódia sa valili priam ohlušujúce decibely. Nik West mala pekný silný hlas a vynikajúco spievala aj vokalistka. Ich roztlieskavanie bolo takmer zbytočné, poslucháči tlieskali do rytmu aj sami a ozývali sa i pochvalné výkriky. S Nik sme si aj zaspievali jednoduché melódie bez slov. Mnohí ľudia sa presunuli dopredu pod pódium, kde sa pohybovali do rytmu. Po záverečnom standing ovation nasledovali až dva prídavky, ktoré publikum prijalo s nadšením. Svojím spevom sa znova predviedla aj vokalistka. V jednej chvíli Nik zvolala: „Prince, thank you!“ Tým si uctila slávneho hudobníka, s ktorým kedysi hrávala.

Po skončení posledného koncertu večera nás Peter Lipa pochválil, že sme silná partia, ktorá vydržala až do konca. Dodal, že zajtra sa bude pokračovať. Až mi prišlo ľúto pri pomyslení, že pre mňa tohto roku už BJD skončili. V podstate ma obohatili všetky piatkové koncerty, každá hudba, ktorú som si vypočula, prispeje k môjmu všeobecnému prehľadu v tejto oblasti. Uvidím, aký program ponúknu BJD na budúci rok, ale po tohtoročnom zážitku začínam mať chuť vybrať sa na ne na celé tri dni.

Ružena Šípková