Pokračovanie...

Pre prvého účinkujúceho platilo, že do tretice (konečne) všetko dobré. Slovenský hudobník, spevák, autor hudby a textov piesní a producent Jerguš Oravec mal ako sólista vystúpiť v lete na trnavskom Nádvorí v rámci Blues Moods Summer Special 2022. No zaúradoval zákon schválnosti a Jergušovo vystúpenie muselo byť až dvakrát zrušené pre zlé počasie. Tentoraz to však bolo v suchu (v Malom Berlíne pod strechou). Sólové vystúpenie Jerguša Oravca pozostávalo hlavne z jeho autorských skladieb (ako Cry, Povedz či Amadeus), no úvod patril skladbe Driftin´ Blues, známej napríklad v podaní Erica Claptona. Jerguš ju však zaspieval a zahral na akustickej gitare poriadne svižne a okomentoval to slovami, že blues je dobré na rozhýbanie prstov. Znova potvrdil svoju povesť vynikajúceho nadžánrového hudobníka a speváka. Počas koncertu využil nielen akustickú gitaru, ale predviedol sa i ako hráč na elektrickej gitare, ústnej harmonike a klávesoch. Na záver zazneli dva covery: Wicked Game od Chrisa Isaaka a Za dedinou od Jara Filipa. Publikum Jerguša Oravca odmenilo veľkým potleskom a došlo i na prídavok, ktorým bola vlastná skladba (You Won´t ) Get Away.

Po prestávke prišli na pódium prví zahraniční účinkujúci, aj keď len z neďalekej Moravy: brnianska kapela Hoochie Coochie Band, založená v roku 1995, po prvýkrát zahrala v Trnave. V osvedčenej zostave (Jan Švihálek – gitara, slide gitara, spev, Jakub Štěpanik – ústne harmoniky, spev, Pavel „Kulička“ Všianský – kontrabas, spev a Daniel „Kačer“ Černý – bicie) servírovala obecenstvu staré dobré Mississippi Delta blues so skvelým feelingom. Boli to hlavne prevzaté skladby vo vlastných aranžmánoch, viaceré z nich známe v podaní Muddyho Watersa (ako Mannish Boy, Champagne And Reefer či Elevate Me Mama). Hudobníci hrali výborne, bolo zaujímavé sledovať ich vzájomné interakcie počas skladieb a navyše im nechýbala veselosť a nadhľad. Energická hudba a oduševnený, pravý bluesový spev frontmana Jana Švihálka obecenstvo nabíjali pozitívnou energiou, a tak s radosťou tlieskalo aj po sólach. Zvuk harmoník bol povzbudzujúci ako čierna káva. So záujmom som pozorovala frontmana Hoochie Coochie Bandu, ako slajdoval po strunách gitary bottleneckom, ktorý vyzeral veľmi autenticky (chcela som sa Jana Švihálka po koncerte opýtať, či je to naozaj pravé hrdlo fľaše, ale mám deravú pamäť). Netreba zabudnúť ani na to, že je znamenitým autorom pesničiek. Jedna z jeho autorských vecí zaznela i na Blues Moods 2022 a bola venovaná všetkým, ktorí s pribúdajúcim vekom získali väčší objem v páse – Big Belly Blues. Bola veľmi temperamentná, kontrabasistovi sa len tak mihali ruky a ja som si hovorila, že je to možno aj recept, ako schudnúť – za pomoci rezkej hudby. Vypočuli sme si i skladbu z autorskej dielne R. L. Burnsidea, jedného z najslávnejších predstaviteľov hill country blues - Going Down South. V skladbe I Love You Honey od Johna Lee Hookera spievali frontmanovi sprievodné vokály v refréne ostatní členovia kapely. Koncert Hoochie Coochie Bandu sa nemohol skončiť inak ako prídavkom. Jan Švihálek sa nás opýtal, či chceme niečo tradičné alebo experiment. Vybrali sme si to druhé a bola to ďalšia skladba od R. L. Burnsidea – Miss Maybelle, veľmi rytmická, priam pozývajúca do tanca. Nenadarmo je hill country blues najdivokejší, najpunkovejší druh blues.

Zlatým klincom programu bol koncert mladej anglickej hudobnej formácie The Cinelli Brothers. Tvoria ju hlavne bratia Marco Cinelli (gitara, klávesy a spev) a Alessandro Cinelli (bicie), ktorých dopĺňajú Tom Julian-Jones (ústne harmoniky, gitara, spev) a Stephen Giry (basová gitara, gitara a spev). Táto londýnska kapela hrá elektrické chicagské a texaské blues 60. a 70. rokov, akým sa preslávili legendárne nahrávacie štúdiá Chess Records, Stax a Motown. Jej hudba je kokteilom blues, soulu i R & B a charakterizuje ju temperament a veľká radosť zo živého hrania. The Cinelli Brothers v septembri 2022 zvíťazili v súťaži UK Blues Challenge. V januári 2023 ich teda čaká účasť na International Blues Challenge v americkom Memphise a v júni 2023 účasť na European Blues Challenge v poľskom Chorzowe, kde budú reprezentovať Veľkú Britániu. Momentálne sú na jesennom turné High Time We Run, v rámci ktorého odohrali i svoj premiérový slovenský koncert na festivale Blues Moods 2022 a kvôli ktorému došlo aj k posunu termínu konania festivalu. Bezprostrední a veselí The Cinelli Brothers si svojou hudbou plnou energie a sviežosti obecenstvo okamžite podmanili. Vytrvalé a spoľahlivé bubnovanie Alessandra Cinelliho znelo ako tlkot srdca kapely a jej ostatní členovia sa v ten večer predviedli ako zdatní multiinštrumentalisti a speváci. Sóla sa len tak sypali a obecenstvo nadšene tlieskalo. Umelý dym a rôznofarebné reflektory, ktoré občas divoko blikali, dokresľovali nespútanú hudobnú show. Zazneli skladby ako No Place For Me, Grandchildren Of The Blues, High Time We Run či Married Woman. Publikum veľmi kladne prijalo aj cover skladby od The Paul Butterfield Blues Bandu Love Disease, v ktorom ako spevák a harmonikár exceloval Tom Julian-Jones. Zábava gradovala a čoskoro už poslucháči postojačky tancovali, spievali a tlieskali do rytmu. Jeden starší pán v prvom rade sa tak roztatáril, že takmer Marcovi Cinellimu „pomáhal“ hrať na gitare – stále sa za ňou načahoval. V záverečnej skladbe Choo My Gum sme sa dočkali aj bubeníckeho sóla Alessandra Cinelliho. Po vystúpení nasledovalo standing ovation a po ňom prídavok – celá hlavná sála Malého Berlína sa natriasala v rytme rokenrolu. Napokon si obecenstvo standing ovation zopakovalo.

Po skončení festivalu jeho headlineri prišli do predsália a tam predávali svoje cédečká a merch, rozdávali autogramy a tiež sa zhovárali a fotili s fanúšikmi.

Tohtoročný festival Blues Moods dopadol teda nad očakávanie. Dvanástka sa tu ukázala ako veľmi šťastné číslo a my všetci dúfame, že trinástka na budúci rok bude kráčať v jej šľapajach.

 

Ružena Šípková