Pokračovanie...
Ladislav Jančiar potom odovzdal slovo moderátorovi – bluesmanovi Petrovi „Bonzovi“ Radványimu. Ten dlho nerozprával a pozval na pódium prvých účinkujúcich.
Festival otvorila mladá bratislavská kapela The Blues Newborns. Vystúpila v zostave: Mário Kotiers – gitara, spev, Adam Horváth – ústne harmoniky, Martin Madro – bicie a Ilia Vaseko – basová gitara. Ich hudba vychádza z tradičného blues, no známe skladby hrajú v modernejších úpravách. V súčasnosti sa snažia čo najviac koncertovať. Ako povedal Mário Kotiers, polovicu ich repertoáru tvoria skladby v štýle Chicago blues a druhú polovicu skladby v štýle hill country blues. Hudba mala grády. Spevák spieval hlbokým výrazným hlasom a poriadne to „váľal“ aj na gitare. Vysoké nariekavé tóny harmoník výborne dokresľovali atmosféru a energická rytmika rozdávala nákazlivú chuť do života. Skrátka, mala som pocit, že toto blues ide až na dreň. Vypočuli sme si napríklad skladby It´s A Low Down Dirty Shame (Louis Jordan), This Is Hip (John Lee Hooker), Shake ´Em On Down (Bukka White), Skinny Woman (R. L. Burnside) či Alice Mae (R. L. Burnside). Netajím sa tým, že hypnotické groovy, ktoré neodmysliteľne patria k hill country blues, mám rada. V súvislosti s názvom kapely som si poznačila, že je to blues ako znovuzrodené. V každom prípade, obecenstvo dávalo najavo, že sa mu vystúpenie The Blues Newborns páčilo. Pritrafil sa aj humorný moment, keď gitaristu v skladbe Every Day I Have The Blues (B. B. King) nechcelo poslúchať kombo a naštartoval ho kopnutím.
Po koncerte Peter „Bonzo“ Radványi všetkých poslucháčov vyzval na potlesk pre organizátorov a zvukárov festivalu a tiež pripomenul pitný režim, ktorý bol naozaj dôležitý, pretože bolo slnečno a veľmi horúco.
Ďalšiu vystupujúcu kapelu označil moderátor ako „najväčší objav ostatných čias v slovenskom blues“. The Turtev Brothers predstavujú návrat ku koreňom: na počiatku bluesovej hudby boli totiž i rôzne píšťalky či perkusie. Frontmanom tejto hudobnej formácie je hráč na drumbliach a iných zaujímavých hudobných nástrojoch Erik Turtev, ktorého dopĺňajú gitarista a spevák Juraj „Dura“ Turtev a bubeník a hráč na perkusiách Roman Turtev. Napriek názvu kapely to nie sú traja bratia, ale Erik a Roman sú Jurajovi synovci. Ako prvú na festivale Livin´ Blues 2023 zahrali skladbu od Sonnyho Terryho Walk On, pretože, ako prezradil Juraj, Sonny Terry hrával nielen na ústnej harmonike, ale aj na drumbli. Hudba The Turtev Brothers bola pútavá, farebne i dynamicky pestrá. Juraj podčiarkol, že Erik hral v ten večer na samých slovenských drumbliach. Erik sa zase podelil s obecenstvom o znalosti, ako sa prekladá slovo „drumbľa“ do rôznych rečí. Na koncerte však hral aj na iných hudobných nástrojoch: v starej bluesovke Chevrolet (Lonnie Young, Ed Young) napríklad na tradičnej bulharskej ľudovej flaute kaval a v ďalšej známej skladbe Key To The Highway (Big Bill Broonzy) na tzv. hudobnom luku. Zvuk týchto hudobných nástrojov mi evokoval world music a uvedomovala som si, že všetky hudobné žánre sú členovia jednej veľkej rodiny. V klasike Crossroads (Robert Johnson) zahral Erik na ústnej harmonike i na píšťale a Jurajovi sa do tejto skladby podarilo „prepašovať“ slovenskú ľudovku aj alikvotný spev. Skladbu Mean Old World (Little Walter) ozdobil Juraj slajdovaním na gitare. Vysvetlil, že túto techniku hry sa naučil hlavne od Jána Liteckého-Švedu. Obecenstvu trochu neobvyklé podanie blues lahodilo, často sa ozýval veľký potlesk. Výborne zafungovalo blues so slovenským textom Život, ty rieka divoká (traditional/Judita Kaššovicová), pri ktorom Erik ľahko roztlieskal obecenstvo do rytmu. Napokon The Turtev Brothers pre veľký úspech aj pridávali, a to skladbu Hudba (Juraj Turtev).
Peter „Bonzo“ Radványi poukázal na to, že Livin´ Blues je najstarší slovenský bluesový festival. Vzápätí Ladislav Jančiar odovzdal Adriánovi Pullmannovi cenu Živé blues. Tento rok bola udelená prvýkrát a je ocenením pre osobnosti, ktoré urobili veľa pre blues v Petržalke. Adrián Pullmann pripomenul, že predchodcom festivalu Livin´ Blues bol Rhythm & Blues festival Rača. Založili ho Adrián Pullmann, Juraj Turtev a Erich „Boboš“ Procházka. Jeho začiatky sa datujú do rokov 1987 a 1988 a posledný ročník sa uskutočnil v roku 1991. Keď prešli Adrián Pullmann a Erich „Boboš“ Procházka do Kultúrnych zariadení Petržalky, vymysleli a založili medzinárodný festival Livin´ Blues. Jeho prvý ročník sa konal v roku 1993. Pri dramaturgii festivalu pomáhal od jeho vzniku hlavne Ján Litecký-Šveda st., ale aj Juraj Turtev, Peter „Bonzo“ Radványi a Fero Sajtos. Pri príležitosti XXX. ročníka Livin´ Bluesu Adrián Pullmann skonštatoval, že mnohí ľudia zabúdajú, že na začiatku bolo blues, no našťastie nie všetci. Preto festival ešte stále existuje. Nasledoval potlesk pre všetkých slovenských bluesmanov.
O chvíľu sme boli svedkami návratu legendárnej kapely Víťazný traktor na slovenskú bluesovú scénu. Podľa slov Jána Liteckého-Švedu st. stál traktor dlho v stodole. Posledný koncert mal Víťazný traktor totiž v decembri 2011. Na festivale Livin´ Blues 2023 vystúpil s touto posádkou: Ján Litecký-Šveda st. – spev, akustická gitara, Ján Litecký-Šveda ml. – basová gitara, Oto Berežný – bicie a Roman Horváth – ústne harmoniky. Traktor išiel ako hodinky, hovorila som si, že ho asi počas odstávky v stodole dobre naolejovali. Frontman – spevák, gitarista, autor pesničiek, spisovateľ a prezident Slovenskej bluesovej spoločnosti Ján Litecký-Šveda st. oduševnene hral technikou slide a spieval svojím typickým zvučným hlasom. Zneli hlavne jeho autorské skladby so slovenskými textami tnúcimi do živého, ktorým nechýbala originálna poetika, nadhľad a vtip. Tóny harmoník boli ako soľ nad zlato a rytmika hnala hudbu vpred. Počas prvej skladby Mútna voda pódium osvetľoval modrý (bluesový) reflektor a nasledujúcu dvojnásobnú klasiku Little Red Rooster (Willie Dixon – The Rolling Stones) zase dokreslilo červené svetlo. Ďalšími skladbami boli Spomalený blues, Billboard má krátke nohy, Has, čo ťa páli, Spotený potkan a pocta bratom Dopyerovcom – Dobro blues. Dočkali sme sa ešte jednej dvojnásobnej klasiky: Stop Breaking Down (Robert Johnson – The Rolling Stones). Poslednou skladbou bolo „smutné blues“ Prechladnutý snehuliak (z prvého albumu Víťazného traktora Blues polnočného zrkadla z roku 1994) s pekným sólom basovej gitary. Kapela u obecenstva zabodovala, vytlieskalo a vykričalo si prídavok – Celý deň blues, t. j. Feferónky (Lead Belly, Ján Litecký-Šveda). Počas neho viacerí poslucháči tlieskali do rytmu.
Peter „Bonzo“ Radványi upozornil na to, že 30. výročie oslavuje aj Slovenská bluesová spoločnosť, ktorá bola založená vo februári 1993 ako výsledok iniciatívy predovšetkým trnavských bluesových hudobníkov a fanúšikov. Moderátor tiež prezradil, že na XXX. ročníku Livin´ Bluesu sú prítomní až traja tajomníci Slovenskej bluesovej spoločnosti: Oto Berežný, Peter Haruštiak i súčasný tajomník Pavel Sojka. Pavel Sojka priniesol na festival aj svoj Čarovný bluesový kufrík s bohatou ponukou cédečiek slovenských bluesových kapiel.
Po neúnavnom Víťaznom traktore sa prihnal priam rozbehnutý rýchlik: bluesrocková kapela René Lacko & DownTown Band. V ten večer zahrala ako power trio: René Lacko – gitara, spev, Milan Golha – basová gitara a Vlado Leškovský – bicie. René Lacko sa medzinárodne preslávil virtuóznou interpretáciou skladieb Jimiho Hendrixa, Erica Claptona, Stevieho Ray Vaughana či B. B. Kinga. V roku 1996 zožal úspech v súťaži v interpretácii skladieb Jimiho Hendrixa v Severnej Karolíne (USA). Umiestnil sa ako najlepší Európan na 2. mieste v jednom zo semifinálových kôl. Koncert na festivale Livin´ Blues 2023 sa začal groovujúcou skladbou z repertoáru Stevieho Ray Vaughana Mary Had A Little Lamb. Po nej nasledovala vlastná skladba Reného Lacka Baby Tell Me Your Name. Frontman „vyšíval“ na gitare skvelé sóla, rázne spieval a už v druhej skladbe sa ozýval potlesk obecenstva do rytmu. Samozrejme, dôležitá bola aj spoľahlivá práca rytmiky. V dylanovke All Along The Watchtower, ktorú preslávil Jimi Hendrix, zahral René Lacko na gitare zubami, za čo ho odmenil veľký potlesk a krik poslucháčov. Aplauz pokračoval aj po vlastných skladbách Shaking In My House a Flying Through The Sky. Kapela vynikajúco rozprúdila náladu v Klube Za zrkadlom. Počas výborne vygradovanej skladby Red House (Jimi Hendrix) hral frontman dlho s gitarou za chrbtom, pri čom neskôr aj spieval. Poslucháči to ocenili obrovským potleskom, mnohí s rukami nad hlavami. Hra zubami sa zopakovala v skladbe Voodoo Child (Jimi Hendrix). Keď znela skladba Angel (Jimi Hendrix), zdalo sa mi, že cítim hudobnú energiu pretekajúcu miestnosťou. Na záver sa Renému Lackovi pokazila gitara, no mal so sebou až tri, tak si vzal inú a hral ďalej. Po mohutnom potlesku poslucháčov (niektorých aj postojačky) prišiel prídavok – poriadny rokenrol Rock This Town (The Stray Cats). René Lacko v ňom predviedol hru s povoľovaním a priťahovaním struny i s gitarou za hlavou. Zaznelo i sólo bicích a bubnovanie paličkou po strunách gitary.
Peter „Bonzo“ Radványi voľne preložil výrok Willieho Dixona: „Blues sú korene a všetka ostatná muzika je ovocie tohto stromu.“ Po prestávke došlo aj na výrok Muddyho Watersa: „Blues mal dieťa a nazvali ho Rokenrol.“ Čakal nás totiž výlet do 50. rokov 20. storočia s kapelou Sonny and his Wild Cows. Jedná sa o maďarskú kapelu z Budapešti hrajúcu rockabilly, rokenrol a rhythm & blues. Pred festivalom som si pozrela jej videá na internete a bola som veľmi zvedavá, aká bude show tejto hudobnej formácie naživo. Sonny and his Wild Cows sa na festivale Livin´ Blues 2023 predviedli ako veľmi temperamentná a vynikajúco zohratá zostava. Kapelu tvorili: Sonny – spev, gitara, Crazy Benny – klavír, Mr. Singer – kontrabas a Little Tommy – bicie. Parádne sóla gitary a klavíra boli samozrejmosťou a Sonny sa vedel poriadne oprieť do spevu a tiež roztlieskať obecenstvo do rytmu. Zneli rezké skladby ako napríklad I Can´t Believe či Exactly Like You, ale úspech mala i pomalá a pôsobivá bluesová klasika Night Time Is The Right Time (Roosevelt Sykes). Ďalšie osvieženie nastalo, keď si Sonny vzal inú elektrickú gitaru a zahral dve skladby technikou slide s bottleneckom – Walking Blues (Muddy Waters) a Down In The Bottom (Willie Dixon). Druhú menovanú ozdobili pekné sóla kontrabasu a bicích a Sonny hodnú chvíľu hral stojac pred pódiom na veľkom reproduktore. Rázna rhythm & bluesovka Love Shock by bola dobrá ako zvonenie budíka. Zaznel i gospel My Record Will Be There s tlieskaním obecenstva do rytmu. Aj pulzujúca skladba Nothing But Love mala energiu, spád, dotýkala sa spodných prúdov. Sonny poskakoval a dravo hral. Po poslednej skladbe I´m Lost About You poslucháči mohutne tlieskali, niektorí i postojačky. Prišiel teda prídavok, gospel It´s The Sign Of The Judgement, v ktorom si obecenstvo aj zaspievalo so Sonnym. Koniec bol vygradovaný, celá kapela hrala naplno, presvedčili sme sa, že slovíčko „wild“ má v názve právom. To bola posledná, štrnásta skladba na cestu, hoci kapelu Sonny and his Wild Cows by sme boli vydržali počúvať oveľa dlhšie.
Festival Livin´ Blues oslávil svoju tridsiatku svižne a energicky. Spokojné tváre poslucháčov hovorili za všetko. A ja som si v záplave hudby uvedomila, že som staršia ako najstarší doteraz existujúci slovenský bluesový festival. Je to skôr pozitívna ako negatívna skutočnosť, lebo je dobré mať niečo nažité. V každom prípade dúfam, že Livin´ Blues i mňa ešte čaká veľa šťastných rokov.
Ružena Šípková
