Pokračovanie...

Predtým som si užila dlhé cestovanie a počas neho „blues“ v podobe daždivého počasia a meškania vlaku, čo sa však dalo vydržať. V Bratislave sa mi osvedčila moja stará taktika: chvíľu som pobudla v kníhkupectve a keď som vyšla von, už nepršalo. Hneď sa mi lepšie kráčalo do Scherzu, kde som sa zvítala s mnohými priateľmi a známymi. Po dlhšej dobe som stretla neúnavnú fotografku Zorku Liškovú a tajomníka Slovenskej bluesovej spoločnosti Pavla Sojku s Čarovným bluesovým kufríkom. Napokon som sa však príliš sústredila na ponuku živej hudby a ponuku bluesových cédečiek som si neobzrela. Nabudúce sa musím polepšiť...

Andi Ray Haverda Band v ten večer okrem frontmana tvorili sólový gitarista Kirill Panshine, ktorému nie je cudzí ani spev, hráč na basovej gitare Juraj Kalász a bubeník Ondrej Hronec. V rodine posledného menovaného hudobníka možno rastie ďalší bubenícky talent: jeho malý syn si stihol s chuťou zabubnovať ešte pred koncertom, zatiaľ v rámci detskej hry.

Priestory Kafe Scherz sa zaplnili obecenstvom, o podujatie bol veľký záujem. Koncert sa začal o 19.15 hod., keď Andi Ray Haverda, ktorý si vzal na starosť aj konferovanie, privítal všetkých prítomných a predstavil svoju kapelu. Všestranný hudobník Juraj Kalász, okrem iného veľká osobnosť slovenského jazzu, potom predstavil Andiho. V ten večer znel nielen rokenrol, ale aj country a blues, teda hudobné žánre, ktoré počas svojho života hrával Jerry Lee Lewis. Prvý set slávnych večne zelených skladieb odštartovala pesnička Jenny Jenny. Andi hral a spieval tak, že som nepochybovala o tom, že rokenrol má nielen v malíčku, ale aj v krvi. Kapela svojho frontmana rovnako svižne a s fortieľom podporovala. Nasledovala country pesnička Crazy Arms, s ktorou v roku 1956 Jerry Lee Lewis začínal svoju hviezdnu kariéru. Ďalšími skladbami boli Be-Bop-A-Lula, I Can´t Stop Loving You a Blue Suede Shoes. Na setliste boli teda pesničky rýchle i pomalšie, no ani jednej nechýbala energia a drajv. Obecenstvo reagovalo nadšeným potleskom a pochvalným krikom.

Stíšenie prišlo s prvým vzácnym hosťom večera – recitátorom a bývalým dramaturgom art večerov v Kafe Scherz Ivanom Kováčom. Andi Ray Haverda sa zmienil o tom, ako spolupracovali niekedy v rokoch 2016-2018, keď ešte Ivan Kováč organizoval pravidelné literárne večery v rámci Art klubu v Kafe Scherz. Na koncerte na počesť Jerryho Lee Lewisa si Ivan Kováč zaspomínal na legendárnu Beat Generation a pri prvom výstupe predniesol dve dodnes svieže, provokujúce a podnetné básne Lawrencea Ferlinghettiho. Obecenstvo ich prijalo veľmi pozitívne.

Pred prestávkou zazneli ešte pesničky Your Cheatin´ Heart, Matchbox, Milkshake Mademoiselle, Drinkin´ Wine Spo-Dee-O-DeeMean Woman Blues.

Počas ďalšieho setu príval explozívnej energie pokračoval. Andi srdečne privítal druhého vzácneho hosťa – legendu slovenského bigbítu a blues Petra Bonza Radványiho. Ako povedal Andi, naposledy si spolu zahrali v roku 2009. Teraz v roku 2023 to konečne vyšlo znova a obecenstvo bolo nadšené. Bonzo hneď na začiatku zdôraznil, že minulý rok síce, žiaľ, umrel Jerry Lee Lewis, no našťastie tu máme Andiho. V Kafe Scherz sa ozval mohutný potlesk. Následne Bonzo pripomenul výrok Muddyho Watersa: „Blues mal dieťa a nazvali ho rokenrol.“ Hudobníci si spoločné spontánne hranie naozaj užívali a Bonzo všetkých presvedčil, že je nielen výborný muzikant a spevák, ale aj zabávač. Hral na rezofonickej gitare s kovovým telom, hojne využíval bottleneck a korunou všetkého bol jeho drsný a odviazaný spev. Ako prvá zaznela Bonzova vlastná pesnička Talkative Woman a po nej zmes tradicionálov Stop Drinking That WineWhen The Saints Go Marching In. Zvuk Bonzovej rezofonickej gitary veľmi pristal ku zvuku elektrickej gitary Kirilla Panshinea a sóla basovej gitary a bicích obecenstvo prinútili tlieskať do rytmu. Temperamentný Bonzo však zapojil poslucháčov do koncertu aj inak: zaspievali si v refréne preslávenej pesničky Roberta Johnsona Sweet Home Chicago premenovanej na Sweet Home Kafe Scherz. Po nej obecenstvo búrlivo aplaudovalo, a tak si vytlieskalo ešte jednu pesničku: tradicionál Travelling Blues.

Na čelo kapely sa potom na určitý čas postavil Kirill Panshine, ktorý interpretoval známe bluesovky: Call It Stormy Monday (But Tuesday Is Just As Bad), Why I Sing The BluesHoochie Coochie Man. Dokázal, že sa vie tiež poriadne oprieť do spevu a aj jeho gitara priam spievala. On i ostatní členovia Andi Ray Haverda Bandu si vyslúžili obrovský potlesk.

Kapela si na konci druhého setu neviazane zaimprovizovala na dve skladby Chucka Berryho. Prvou bola Carol, zahraná ako inštrumentálka, a po nej Johnny B. Goode, počas ktorej sa pridal aj Peter „Bonzo“ Radványi. Nielen so spevom a s rezofonickou gitarou, ale stihol aj zahrať na ústnej harmonike a roztlieskať obecenstvo do rytmu. Zaspieval si aj Andi. Bol to pravý rokenrolový rámus a obecenstvo tlieskalo ako divé.

Po prestávke prišla opäť chvíľka venovaná poézii: Ivan Kováč zarecitoval ďalšie dve Ferlinghettiho básne. Úspech mala hlavne tá druhá, ktorej témou bola bielizeň.

Bonzo poďakoval Andimu, jeho bandu i obecenstvu, no ešte sa nerozlúčil. S kapelou si strihol pesničku Baby What You Want Me To Do a po nej si znova zopakovali improvizáciu na Carol / Johnny B. Goode. Počas nej si Andi nielen do vôle zaspieval s Bonzom, ale vyskúšal si aj hru na elektrickej gitare.

Po tejto „jam session“ sa rozjarené obecenstvo dočkalo ešte dvoch pesničiek: I Got You (I Feel Good) v podaní Kirilla Panshinea a divokej What´d I Say, opäť pod taktovkou Andiho Raya Haverdu a s parádnymi sólami rytmiky. Andi srdečne poďakoval svojej kapele, obom hosťom i obecenstvu, špeciálne napríklad svojim rodičom a sestre a svojej učiteľke spevu Marii Borbéľovej.

Trojhodinový koncert, plný pozitívnej energie, sa vydaril k spokojnosti všetkých. Zrejme aj Jerry Lee Lewis by sa tešil. Po skončení podujatia ma čakalo mierne dobrodružné, ale príjemné cestovanie domov. Napokon som mala ešte jeden dôvod na radosť: pred koncertom sa mi podarilo zapatrošiť krytku z objektívu fotoaparátu, no opäť sa zázračne objavila. A tak mám o pekný hudobný zážitok viac, a nie o krytku menej. I Feel Good...

Ružena Šípková