Pokračovanie...
A možno už ani nie je záujem. Ale to nie je podstatné. Podstatné je, že ostali spomienky, že ostali kamaráti. Teda až na jedného. Peter Jurkovič, nezameniteľný to človek a osobnosť (pekne to zhrnul práve Pali) nás opustil a odišiel preludovať na druhý breh, nechal nás ostatných, všetkých tých, ktorí ho hlbšie poznali, v spomienkach na neho, v rozjímaní a v hlbokej pokore k nemu a ku všetkému, čo vytvoril na svojej pozemskej púti.
Preto, ak prišlo avízo, že Peter sa vo filmovom prevedení vracia späť k nám, bolo jasné, že sa treba s ním opäť zvítať. Prvý pokus o toto naše spoluzvítanie v matičke Prahe mi nevyšiel, nakoľko informáciu o tom, že v Prahe (kam Ďuro s Adinom na premiéru práve vyrážali a chceli pribaliť aj mňa) som dostal v čase, keď už som to z časových dôvodov nestihol. A skoro som nestihol ani tento druhý pokus, nakoľko som zase bol v TA3, ale isté nepredvídané okolnosti ma prinútili opustiť tatranskú tapetu. A tak som teda putoval do Petržky a doputoval za Petrom do Zrkadláča, za Petrom Bluesmanom. Film sa nedá opísať, pretože film treba precítiť. Vnoriť sa do toho magického, omamného sveta, ktorí sme aj my prežívali aspoň z časti s Petrom, ktorého sme aj my boli malou súčasťou. Sú to predovšetkým emócie, ktoré našimi vnemami rozbúchavajú naše srdcia a zahaľujú našu smädnú bluesovú dušu, sú to pocity, ktoré oživujú naše spomienky a pamäť na časy minulé, krásne a nezabudnuteľné, je to úcta a pokora k tomu, čo vo svojom bohatom a niekedy až bohapustom živote Peter svojou mravenčou usilovnosťou, zarputilosťou, nadšením, nápadmi, umom a šikovnosťou dokázal. A to ešte určite veľa toho o ňom nevieme. Ale vieme to podstatné, že nás nesmierne obohacoval a obohatil, že rozdával bezbrehú radosť a potešenie nielen nám, kamarátom a svojím blízkym, ale i širokému okoliu. Že jeho svet hudby a svet gitár sa mu stal modlou, že priateľstvo, kamarátstvo, empatia a spolupatričnosť sa stali jeho hodnotovým svetom a v ňom zotrval do svojho konca. A myslím si, že toto sa podarilo všetkým tým, čo majú s týmto pre nás tak nádherným a krásne a vyváženým spôsobom spracovaným filmom do činenia – režisér a scenárista Michal Rákosník spolu s ďalším spoluscenáristom Borisom Machytkom, zvukári, producenti, protagonisti – zachytiť a podať nielen nádherný obraz a zvuk jeho sveta, ale predovšetkým svedectvo s menom PETER JURKOVIČ...
Za to im patrí neobyčajná vďaka a poklona, lebo urobiť niečo také v súčasných podmienkach nekultúry a praobyčajného biznisu si vyžaduje len sňať pomyslený (blúzový) klobúk. A vďaka patrí aj všetkým tým chalanom z kapielky Marcus Jurkovič & Motion Food, ktorí prišli a v úžasnom hudobnom prevedení spoločne s nami zaspomínali a vzdali hold BLUESMANOVI Petrovi Jurkovičovi. A zaspomínali sme aj spoločne s Marekom Hlavicom, Petrovým synom Marekom, režisérom Michalom Rákosníkom, „hosťami“ Ďurim Turtevom a Bobošom, kamáratmi Kramplicou, Feďom, Zolym, Jožanom-Južanom, Petrom Luhom, Marekom Jasovským, Palim Sojkom... Bolo na čo a bolo o čom...
Bol to krásny, aj keď vo vnútri duše smutný, spomienkový večer...
Blues ako svetový názor, sa niesol a znel v ten večer nielen v Zrkadlovom háji...
Večer a film, ktorý si vyžaduje aj špecifické publikum. A niet preto divu, že to nie je kasový trhák, že na neho chodia len fajnšmkekri a nemusia to byť rozhodne len ortodoxní bluesmani. Ale divné je, aspoň pre mňa, že naň neprídu tí, ktorí to tiež zažili, ktorí v tom boli „spolu s nami“, spolu s Petrom...
Smädný Bluesový Hroch Šimi, február 2020
.
