Pokračovanie...
Nech v tomto prístave nádeje nájdeme tú povestnú prítulnú hospúdku radosti, kde si všetci spoločne budeme vedieť sadnúť za bohatý stôl hojnosti, za stôl s obrúsenými hranami, kde vzájomný rešpekt nebude len zbožným želaním a empatia nebude slovom zo slovníka cudzích slov, kde slovo nebude len kec a bude mať opäť váhu... Tú hospúdku s krásnym výhľadom perspektívy opätovného „normálneho“ života so všetkými tými radosťami i starosťami, s vidinou pokľudného mora, s vidinou nočnej modrej oblohy nespočetného množstva hviezd stelesnejúce naše sny, túžby... S vidinou našej archy poznania s portfóliom obyčajnej, nefalšovanej ľudskosti, ktorá nás doplaví do prístavu obyčajnej ľudskej slušnosti, úcty a nepokrivenej morálky. Nech táto archa je naším majákom nádeje, majákom ktorý nás ochráni od hrozivého a hroziaceho stroskotania. Kde na tejto plavbe pravdy nebudú otvorená náruč, úprimnosť, srdečnosť, dôvera len náhodnými ostrovmi slobody, ale trvalou pevninou s názvom Človečina. Človečina s trvalo udržateľným a zmysluplným životom na tejto krásnej Modrej planéte... Pre každý druh a všetky atribúty života...
Les. Ráno. Ticho, kľud, pohoda. Len nekonečná morseovka ďatľa, odzbrojujúci pohľad nevinnej, majestátnej srny, vrzgot bieleho filmu pod nohami, šum popadaného lístia... Nevtieravý ranný vánok, zohrievajúce lúče slnka prekrývané prevaľujúcimi sa mrakmi... Nekončiaca hlbina prírodných obrazov, neutíchajúca vášeň ponárania sa do týchto hlbín, spaľujúca túžba kúpať sa v týchto nenapodobiteľných obrazoch... Tisíce odtieňov rozihranej balzamujúcej sa duše... Krásne (pred)Vianočné pohladenie...
Pohladenie duše i tela...
Pekné a pokojné Vianoce...
Pekno a pokoj i po Vianociach...
Pekno i pokoj vo všedných dňoch...
Smädný Hroch Šimi a Slovenská bluesová spoločnosť
