bluesweiser40
Ten deň bol pre mňa od rána dosť rušný, ale vo Véčku sa mi podarilo trochu vypnúť a užívať si hudbu. Bluesweiser odštartoval koncert svižnou pesničkou I Got To Find Me A Woman a po nej sa len tak sypali ďalšie staré dobré kúsky z repertoáru kapely, nielen v angličtine, ale aj v slovenčine. Ako podčiarkol Dura, blues sa dá spievať aj v rodnom jazyku a Bluesweiser sa dal na túto cestu podľa vzoru Jana Spáleného (čeština), kapely Hobo Blues Band (maďarčina), Tadeusza Nalepu (poľština) a Jána Liteckého-Švedu (slovenčina). Hudba, ktorá znela, ma nesklamala, stále je živelná, farebná a priamočiara s parádnymi harmonikovými, gitarovými a saxofónovými sólami a s radostnými interakciami na pódiu. Doky si priniesol bohatý arzenál saxofónov (najčastejšie hral na tenorovom) a, súdiac podľa potlesku po sólach, mal v sále asi najväčší fanklub. Dvojgeneračná dychová sekcia poriadne rozpumpovala náladu v sále, nekonvenčná gitarová hra, živená elektronikou, ponúkala celé spektrum zvukových farieb a tóny ústnych harmoník boli ako balzam na dušu a prechádzka vesmírom. V publiku nechýbal básnik Erik Ondrejička a v prvom kole koncertu sme si vypočuli pesničku s jeho textom Spomienky. Pesničku The Blues Don´t Bother Me ozvláštnil Doky sólom, ktoré hral na altovom a tenorovom saxofóne súčasne. V pesničke You´re A Mystery, pôvodne z repertoáru austrálskej kapely Bondi Cigars, zase oprášil barytónový saxofón (aj sólovo). Pred pesničkou Pričuchni prišli do hľadiska aj členovia kapely P. P. Band, a tak aj oni, ako povedal Dura, „pričuchli“ k tomuto koncertu. Dura v pesničkách sem-tam využil svoj typický scat a zabŕdol aj do alikvotného spevu.
Po hodinke hrania nasledoval „whiskey time“, čiže prestávka, počas ktorej Doky premietal na plátno históriu kapely Bluesweiser (zostavy, významné koncerty a festivaly na Slovensku i v zahraničí a podobne) so zasväteným komentárom. Dura poznamenal, že je Deň basgitaristov, pretože v sále ich napočítal asi 10.
Na začiatku druhého kola Dura doplnil Dokyho rozprávanie informáciou, že družobnou bluesovou kapelou Bluesweisera v Čechách bol Tucet, v ktorom účinkovali Peter Jurkovič - gitara, Petr Hudec - gitara (obaja sú už v bluesovom nebi) a Marek Hlavica - spev, harmonika. Marek Hlavica pricestoval ako hosť na koncert k 40. výročiu vzniku Bluesweisera až z Prahy. Kapele zablahoželal a všetkých potešil konštatovaním, že depka zo starnutia sa viaže k tridsiatke, a neskôr je to už dobré. Potom si skladbu Klarinet stretol trúbku strihla s veľkým úspechom zostava: Dura – gitara, Doky – klarinet a Marek Hlavica – imitovanie trúbky hlasom. Nasledovali ďalšie dve pesničky, jednou z nich bola Stretnutie s textom Erika Ondrejičku. Po nej na pódium prišli ďalší hostia: skvelá rytmika Viktor Hidvéghy – basová gitara a Marek Rusek – bicie. Bluesweiser s nimi zahral pesničky Naked Bee (Doky – sopránový saxofón), Nočný vlak (venovanú P. P. Bandu) a Beží zajáček (bluesweiserovský príspevok do kategórie world music). V sále sa vyskytli pokusy o tanec, jeden starší pán predvádzal tanečné kroky priamo pred pódiom. Počet hostí doplnila ešte jedna výrazná rytmika: Juraj Gregorík – basová gitara a Štefan Bugala – bicie. Tá sa predstavila s Bluesweiserom v pesničkách Change, Psie gule (s krásnym dlhým basgitarovým sólom) a Mnohomo (s hrou Dokyho na altovom saxofóne). Na pesničku High Cost Of Living (pôvodne od kapely Mighty Reapers zo Sydney) už pred pódiom tancovali mladí aj starší odvážlivci a pri poslednej pesničke Spomínam si na rána všeobecná veselosť pokračovala. Na pódium prišiel aj Marek Hlavica a prispel do nej scatom a zvukom, ktorý sám jednoducho definoval ako „pleskání se přes pusu“. Pesnička sa poriadne natiahla, no nikto sa nenudil a po jej skončení publikum kričalo: „Ešte jednu!“ A tak došlo na prídavok: Neskoré Boogie/Nevylej s vaničkou aj dieťa, počas ktorého sa ozýval veľký potlesk publika do rytmu. Koncert vyvrcholil standing ovation (ešte keď sa hralo) a obrovským aplauzom a krikom.
Bolo to veľmi príjemné a veselé podujatie. Bluesweiser je spojenie rozličných inšpiratívnych a „uletených“ osobností, ktoré stále funguje a prináša živelné spomienky, nielen na hrania v Klube BEZ na Kominárskej ulici či v Hudobnom pube Aligátor. Mám len jednu menšiu výhradu: hoci v ten deň vytrvalo popŕchalo, kapela nezahrala svoju pesničku Oblaky. Hádam príde na ňu rad na oslave 45. výročia. Ak budem fit, rovnako ako Bluesweiser, zase o tom napíšem.
Ružena Šípková
