Slovenská bluesová spoločnosť

Martin Výboch   18.11.2017

Gwyn Ashton v Šamoríne

Tak málokedy sa mi podarí dostať sa na koncert, kde nie som súčasne interpret, že do roka by som takýchto akcii spočítal na menej prstov ako má horolezec, ktorý dal všetky 8-tisícovky sveta... ale tento krát som sa skrátka na hodinku vybral...
A nebol to hocikto a ani to nebolo len tak... Jednoducho v mestečku Šamorín, kde som sa vďaka Bohu z nejakého dôvodu ocitol pred cca 2 a pól rokmi, vystúpil v Mozzi (píšem ako blbí Slovák foneticky) gitarista, ktorý má u mňa niekoľko zásadných momentov, pre ktoré je takou zvláštnou súčasťou môjho života:

a) Je to gitarista, ktorý hrá asi najpodobnejšie môjmu top gitaristovi Rory Gallagherovi a dokonca hral istý okamih s členmi jeho bandu,
b) Keď som po škole pracoval v Prahe vo svojom prvom „zamestnaní“, či čo to bolo (o čom raz možno napíšem veľmi zaujímavú knihu 😊) a vytvorili sme tam s Martinom Vargom, Jirkom Smrkovským a Ľubomírom Husárom blues-rockovú kapelu s príznačným názvom našej doby „Road to hell“, tak prvý koncert sme odohrali práve ako predskokani Gwyna,
c) Prd makový sa s Gwynom poznáme, keďže je medzi nami zvuková bariéra = výsledok Babylonu... no predsa len sa poznáme a každý z nás vie, že sme sa už minimálne videli 😊

Inými slovami, je to chlap, ktorého poznám roky, hoci sa nepoznáme... a tak som si dnes šiel neplánovane zaspomínať.

Skúsim sa nevenovať patosu, hoci sa mi to nepodarí, ale musím povedať, že keď som Gwyna počul 1 x, mál iba o pár rokov viac ako mám dnes ja... Je pravda, že dlhšie obdobie som ho nevyhľadával práve preto, že mi prišiel ohučaný a nezaujímavý a veľmi mi pri jeho vystúpeniach chýbala aspoň 3-jková kapela... na internete a CD som ho počul s kapelou a bolo to na úrovni Gallaghera, ale v reáli sok ho počul buď samého, alebo maximálne mu do toho búchal nejaký nezaujímavý bubeník... Prišlo mi to ako samohrajka a génius loci sa nikdy nekonal...

Avšak príbeh života je krásny a spravodlivý, lebo príbeh života spočíva v tom, že starneme a postupne hynieme 😊.

Takže dnes som počul Gwyna, síce ako samohrajku, ale ubehlo cca 20 rokov a to čo som počul ma jednoducho upokojilo, uchvátilo a potešilo.

Koncert ukázal nie iba to, že Gwyn patrí k top gitaristom, ktorých som kedy počul, ale ten zvuk a charakter je jednoducho niečo, čo chytí za srdce každého... zároveň je tento človek autentický, a tak sa aj koncert niesol v duchu „pietnej spomienky“ na Malkoma Younga, ktorý práve dnes opustil tento svet, a tiež neraz spomenul Roryho Gallaghera.

Jednoducho, hoci sa nič nezmenilo na tom, že som ho znova počul ako samohrajku, tak je to samohrajka rozbehnutá... a po cca 20-tich rokov prakticky dokonalá... Ja jednoducho chápem, že aby sa muzikant uživil, hľadá spôsoby... a hoci mi je ľúto, že takýto velikán, obdarovaný Bohom je na to odkázaný podobne, ako väčšina našich muzikantov, v tom zvuku, v tých rukách a v tom človeku je ukrytý veľký duch.

A ozaj... za tých 20 rokov sa moc nezmenil, podobne, ako sa nezmenila moja schopnosť s ním komunikovať, takže sa teším na naše najbližšie stretnutie o cca 10 rokov :-D

Smädný Bluesový Hroch Šimi   21.11.2017

Pali : "...Keď som vykračoval v stredu,15.novembra 2017 do Aligátor Crystal Rock Pubu na koncert Gwyna Ashtona, rozmýšľal som, či som už onehdá bol na jeho koncerte..." Nuž už si nepamätám, či si tam tiež bol, ale mali sme to šťastie a možnosť ho vidieť a počuť u Adina na Lúkach v "jeho" Folk Blues Session 2014. Onehdá som vtedy k tomu napísal :

"...A potom prišla smršť. Gitarová smršť. Ak by si niekto na tejto hostine myslel, že už je prejedený a nemôže už viac prijímať a tráviť, Gwyn Asthon ho razom vyviedol z omylu. Tento mág, tento majster kuchár, tento majster majstrov navaril hustú polievočku. A že chutila. Bolo v nej všetko, chuť, farba, vôňa, sila, Bol to vývar, bol to vývar vývarov, ktorý si môže dovoliť namiešať len ten najlepší šéfkuchár. Šéfkuchár sebavedomý, znalý, virtuóz varešky. Bolo to ozajstné korenie svadobnej hostiny. Korenie silné, ohromujúce, pritom ale príjemné a omamujúce. Bol to príliv, bolo to vlnobitie. Osobne som ešte takýto chod live nekonzumoval. A sekundoval tomu, ako vždy perfektný Bobek, ktorý vždy vie držať ten správny kurz, ktorý je v každej kuchyni doma, ktorý to vie patrične dochutiť...".

Myslím si, že tentoraz to v tlame Aligátorovej nebolo ináč. Bolo si na čom pochutiť. Teda aspoň ja som si pošmákol. Myslím, že aj všetci tí, ktorí v útrobách Aligátora boli. Hoci najprv to vyzeralo tak, že tam bude viac gitár ako chtivých bluesovo-rockových uší...